streda 5. mája 2010
Láska v hmle
V krajine snov môžete natrafiť na všelijaké osoby a tvory. Nikdy nie ste sami a to, čo sa skrýva v hmle môže byť čokoľvek.
Na každého vraj čaká jeho osudová láska. Nikdy nevieme kedy príde, no jedného dňa tu bude a svet bude mať pre nás nový zmysel. Aj ja som čakala na ten deň, no sny neboli dosť reálne, tak aby som uverila. Ale osud si ma našiel a ja som od toho dňa mala žiť len kvôli tomu úsmevu na jeho úzkych perách. Večne som mala hľadieť na tú neposlušnú ofinu a do jeho hlbokých očí.
Ani som netušila, ako blízko je posledná chvíľa môjho doterajšieho života. Čakala ma strelená, šialená budúcnosť. Jeho teplé dlane sa vystierali ku mne. Každú chvíľu ma chytí a unesie, aby som bola súčasťou jeho sveta. Práve v tejto sekunde, v tejto nekonečnej stotine, ako šíp z pekla, jeho oči prvýkrát uzreli svetlo a tmu vo mne. Videl ma, no ja som stále snívala. Padol na kolená. Oblak šialenstva zastrel mu zmysly a jeho poslanie, to prečo žije, zrazu nemalo žiadny význam. Jediný pohľad na mňa naplnil jeho dušu tak, že aj keby za ním prišla smrť, on by neprotestoval.
Anjel rozprestrel svoje krídla. Zniesol sa dole z neba. Vdýchol čerstvý vzduch poznania. Láska, ty niesla si sa vetrom ako nákaza a spálila si anjelovi všetky pierka. Už nikdy nebude viac lietať. Zaprisahávam ťa láska, odnes nás ďaleko, od všetkého živého. Nech jedinými priateľmi sú nám beznádej a hrôza.
Takto aspoň budeme navždy spútaný putom beznádejným, ktoré spečatí sny na dno čarovného jazera. Odraz nášho magického sveta, to čo máme v srdciach. Je to len vodná para, hmla, ktorá sa tiahne polnočným cintorínom. Mŕtvi vstávajú a my pokoj hľadáme za mesačnej noci, ako dva motýle na starom strome.
Počujem spev. Je to tá sladká melódia, ktorá ma núti zatvoriť oči. Nepočujem už kvílenie, plač a krik, len tvoj hlas. Rýchle pohyby. Verím ti. Nepustím ťa, ty sa o to postaráš, ty ma ochrániš.
Rubín, červené kamienky... Šaty zo zamatu sadnú mi ako uliate. Červená je na šatách aj na podlahe. Má ju aj on na perách. Je všade. Cítim v ústach jej chuť. Kniha spadla mi z ruky a roztvorila sa na zemi. Vypadol z nej uschnutý kvet. Červená ruža. Minulosť sa nevráti, no keď som zdvihla kvet, aspoň na chvíľu som zapochybovala. V rukách som jej znovu vdýchla život, ruža bola opäť sviežo červená. Asi len blúznim. Na zem som pustila len suché lupienky.
Pôvodne som to písala ako súčasť jednej poviedky, no pre jej veľkú obraznosť som ju tam nikdy nedala. Trochu som sa nechala uniesť myšlienkami. :D
Ani som netušila, ako blízko je posledná chvíľa môjho doterajšieho života. Čakala ma strelená, šialená budúcnosť. Jeho teplé dlane sa vystierali ku mne. Každú chvíľu ma chytí a unesie, aby som bola súčasťou jeho sveta. Práve v tejto sekunde, v tejto nekonečnej stotine, ako šíp z pekla, jeho oči prvýkrát uzreli svetlo a tmu vo mne. Videl ma, no ja som stále snívala. Padol na kolená. Oblak šialenstva zastrel mu zmysly a jeho poslanie, to prečo žije, zrazu nemalo žiadny význam. Jediný pohľad na mňa naplnil jeho dušu tak, že aj keby za ním prišla smrť, on by neprotestoval.
Anjel rozprestrel svoje krídla. Zniesol sa dole z neba. Vdýchol čerstvý vzduch poznania. Láska, ty niesla si sa vetrom ako nákaza a spálila si anjelovi všetky pierka. Už nikdy nebude viac lietať. Zaprisahávam ťa láska, odnes nás ďaleko, od všetkého živého. Nech jedinými priateľmi sú nám beznádej a hrôza.
Takto aspoň budeme navždy spútaný putom beznádejným, ktoré spečatí sny na dno čarovného jazera. Odraz nášho magického sveta, to čo máme v srdciach. Je to len vodná para, hmla, ktorá sa tiahne polnočným cintorínom. Mŕtvi vstávajú a my pokoj hľadáme za mesačnej noci, ako dva motýle na starom strome.
Počujem spev. Je to tá sladká melódia, ktorá ma núti zatvoriť oči. Nepočujem už kvílenie, plač a krik, len tvoj hlas. Rýchle pohyby. Verím ti. Nepustím ťa, ty sa o to postaráš, ty ma ochrániš.
Rubín, červené kamienky... Šaty zo zamatu sadnú mi ako uliate. Červená je na šatách aj na podlahe. Má ju aj on na perách. Je všade. Cítim v ústach jej chuť. Kniha spadla mi z ruky a roztvorila sa na zemi. Vypadol z nej uschnutý kvet. Červená ruža. Minulosť sa nevráti, no keď som zdvihla kvet, aspoň na chvíľu som zapochybovala. V rukách som jej znovu vdýchla život, ruža bola opäť sviežo červená. Asi len blúznim. Na zem som pustila len suché lupienky.
Pôvodne som to písala ako súčasť jednej poviedky, no pre jej veľkú obraznosť som ju tam nikdy nedala. Trochu som sa nechala uniesť myšlienkami. :D
Vaša Neita
Prihlásiť na odber:
Komentáre
(
Atom
)