Krajina snov: mája 2012

štvrtok 24. mája 2012

Hlasy

Myseľ bola čistá a pokojná ako vodná hladina. V hlave som mala prázdno. Moje telo bolo sústredené na jediný striedavý pohyb a rýchlosť. Bola som vo svojom živle. Beh bol môj život už od útleho detstva, no napriek tomu moja snaha nebola dostatočná. Bola som rýchla, ale nie dosť. Predo mnou poskakovali chrbty bežcov. Vtedy sa objavil v mojej hlave hlas.

„Bežíš?“ opýtal sa ma.

„Áno,“ odpovedala som mu myšlienkami.

„Kam bežíš?“

„Do cieľa,“ povedala som podráždene. Tento hlas ma naozaj otravoval.

„Prečo bežíš? Čoho sa tak veľmi bojíš, že musíš utekať?“

„Nepýtaj sa ma!“ kričala som. Jeho otázky ma rozptyľovali od behu.

„Mne to môžeš povedať. Dobre ťa poznám. Viem, že ťa niečo trápi. Prečo bežíš?“

Zamyslela som sa. Správna odpoveď sa ťažko hľadala. Pre víťazstvo, pre šport alebo pre zábavu. Nie, to neboli moje dôvody.

„Bežím pre ľudí, aby som im dodala silu vyhrávať. Ukázala im, že sa nemusia báť.“

„Správne.“ Súhlasil so mnou, a ja som si myslela, že to skončilo a viac ho nebudem počuť, ale všetko sa len zhoršovalo. O chvíľu sa ozval druhý hlas.

„Kde je tvoj domov? Zabudla si?“

„Bež rýchlo, bež rýchlejšie!“ prekrikoval cez neho prvý hlas.

„Kam ťa srdce ťahá? Neutekaj pred minulosťou.“

„Bola si dlho preč, dlho si utekal zlým smerom. Vráť sa domou,“ pridal sa do rozhovoru nový hlas.

„Pridaj!“ Z jedného hlasu už boli tisíce. Neustále cez seba kričali a nedali sa zastaviť či utíšiť. „Do toho! Nezastavuj!“

V tom zmätku som poslúchla hlasy. Nič iné som nemohla robiť, len bežať. Napla som všetky svaly, vrhla som sa hlavou proti strachu, ktorý ma už pár rokov prenasledoval. Telo preťalo cieľovú pásku. Ale hlasy neutíchli. Preteky skončili, odovzdávali medaile, ale ja som sa dlho nezdržala. Potrebovala som utíšiť otravné hlasy, chcela som odísť z tohto miesta a to okamžite. Nasadla som do auta, potom do lietadla a na taxík. Nezastavovala som sa.

Konečne som uvidela známe lúky a polia. Hľadela som na svoj rodný kraj. Prechádzala som pomedzi domčeky, až som zastala pred jediným, ktorý som kedysi volala domovom. Kráčala som po chodníčku, na mieste, kde som spravila prvé kroky a neskôr sa znovu naučila chodiť. Boli to spomienky k tomuto miestu, čo ma hriali pri srdci. Hlasy ma nestále nabádali aby som pokračovala, no boli len šum listov v pozadí.

Stála som a pozerala sa na vchodová dvere, keď sa otvorili. Z domu vyšla moja mama. Hlasy zmizli, akoby sa zastavil čas, obe sme na seba hľadeli. Stačil jeden pohľad a všetko pochopila. Mala som na sebe tričko a krátke nohavice, v ktorých som behala a medailu na krku. No, ja som sa cítila opäť ako malá. Zakopla som a krivkajúc na umelú nohu som sa rozbehla k mame. Objala som ju. Vrátila som sa domov.

štvrtok 10. mája 2012

Let bez padáku

Život je ako let bez padáku – raz aj tak spadnete.

„Aké sú moje šance?“ opýtal sa.

„Počasie je priaznivé, fúka silný spodný vietor. Pravdepodobnosť úspechu je vysoká,“ automaticky mu odpovedal jeho najlepší priateľ Tom.

„Neblázni! To nemôžeš dokázať!“ bezradne krútila hlavou plavovlasá dievčina.

Matt sa nahol cez útes a sledoval nekonečné pláne hlboko pod ním. „Tak potom, zbohom,“ a spravil krok do prázdna.

„Nieee!“ Zúfalo sa za ním načiahla rukou, ale už bolo neskoro.

Padal do šera na dne, padal až príliš rýchlo. Pevnejšie zovrel svoj stroj a drevené krídla sa roztvorili. Vznášal sa vo vzduchu. Dokázal to.

„Letí! On letí!“ kričal Tom a ukazoval prstom na vtáčí obrys na oblohe.

„To nie je možné?! Rýchlo, poďme dole.“ Bežali po úbočí hory do otvoreného sveta. Hľadeli na obzor, kde sa vznášal najmocnejší tvor na zemi - človek, čo si podrobil aj oblohu.

Z výšky je všetko iné, také veľkolepé nekonečné a stále. Svet mal ako na dlani a i tak obdivoval jeho silu a neochvejnosť voči nepriazni. Pozemské problémy boli už len malicherné spomienky na minulosť. Našiel pokoj pre jeho utrápenú dušu.

Let nikdy netrvá večne. Po ňom nasleduje pristátie, a to je vždy tvrdé. Stroj sa začal otriasať. Matt s ním balansoval tesne nad zemou. Vedel, že sa blíži koniec. Zavrel oči a modlil sa za svoj život, no smrť neprichádzala. Nohami sa obtrel o steblo trávi. Pustil sa. Drevená konštrukcia sa s rachotom zrútila a on jej len o vlások unikol.

Pomaly sa zozbieral zo zeme a oprašoval si oblečenie. Bol celý, čo sa o jeho vynáleze nedalo povedať. Po lúke k nemu bežali dve osoby.

„Dobrá práca,“ pochválil ho usmiaty Tom a hneď si išiel obzrieť vrak.

Nahnevaná Amanda naňho hneď vybehla: „Mohol si sa zabiť,“ a vylepila mu facku.

Matt si pošúchal boľavé líce, no na tvári mu pohrával radostný úškrn. „Ty si sa o mňa bála.“

„Si hlupák! Prečo by som sa mala zaujímať o takého blázna?!“ Prekrížila si ruky a nafučaná sa k nemu otočila chrbtom.

„Tak predsa ti na mne záleží. Bol som slepý,“ povedal a chytil Amandu okolo pliec. Tá sa k nemu otočila. V jej očiach nebol viac hnev. „Ľúbim ťa viac ako všetko na svete.“ Nežne ju pobozkal.

„Bude nám stačiť iba láska? Kde budeme bývať?“ Z jej hlasu zneli pochybnosti.

„Neverila si tomu, že budem lietať. A letel som. Tam,“ odvrátil hlavu k oblohe, „z výšky ďaleko za kopcami som videl krásnu pláň, na ktorej nám postavím dom. Bude to ťažká práca, ale spolu to zvládneme.“

Amanda prikývla. Musí mu viac dôverovať a začať veriť v svoje sny. „Ako sa tam dostaneme?“

„Poletíme,“ usmial sa.

streda 2. mája 2012

Moja príhoda so snom

Súmrak bol už za oblakmi. Tma sa tiahla, ako ťaživý kúdol hmly. Oblapila všetky veci, kúty aj stropy. Nič viac nie je v bezpečí. Strach zalieza až pod nechty. Pomaly a potichu kráčam k svojej izbe. Nech nevyplaším ani blchu, nech príšery ma nechajú na pokoji. Každé malé štuchnutie či buchnutie spôsobí mi hrôzu v očiach. Telo sa mi prudko vystrie ako natiahnutá pružina. Tiene sa plazia cez prah. Naťahujú sa k mojím nohám. Prudko stlačím vypínač a na okamih odradím všetky bludy, ktoré sa schovali za skrine. Svetlo dodá duši pokoj. Unavená si ľahnem. Zababuším do periny. Pod viečkami nevidno žiadne potvory. Lampu zhasnem poslepiačky a ponáram sa do sna.

Som doma. Klipkajú mi oči. Matne si spomínam, že už je čas ísť spať. Zajtra musím skoro vstávať. Uložím sa do postele. V tomto okamihu netrápia ma tiene. Svet má hmlisté obrysy. Nič nepúta moju pozornosť. Snívam vo sne bez rozmýšľania. Netreba tu klásť otázky. Som hlboko a ešte hlbšie v svojej vlastnej mysli.

Dlhé nechty driapkajú. Škrípanie mi trhá uši. Hrôza preniká až cez kožu. Zaplavuje každý pór a bunku. Striga zlá a neústupná, hladí na mňa. Smeje sa mi do tváre. Mučí ma jej krivá tvár. Srdce uteká. Je to len sen, pomyslím si. Musím sa zobudiť. Snažím sa otvoriť oči, metám sa v posteli, no temná sila drží ma vo svojom objatí. Chytá ma paniky. Prudko kopem nohami, udieram sa do postele, snažím sa spadnúť na zem. Už padám. Perina sa so mnou šúcha k zemi.

Niečo nie je v poriadku. Znovu spím v posteli. Teraz sa už naozaj musím zobudiť. Silno ako pri rozbehu odrazím svoju myseľ. Vraciam sa na začiatok príbehu. Konečne už v svojej posteli otváram oči. Zhlboka sa nadýchnem. Plávala som až príliš hlboko. Slnko už dávno vyšlo a po tieňoch sa zľahla zem.

Toto bol môj príbeh o tom, ako som sa bála, že sa už nikdy nezobudím.