sobota 21. augusta 2010
Leto s oblakmi nad hlavou
Nemo som sledovala oblaky. Ležala som na tráve a pozerala sa na biele obláčiky, ktoré unášal vietor. V tom neustálom pohybe bol toľko sily. Bledomodrá obloha sa mi zdala nekonečná. Vdýchla som do pľúc čerstvý vzduch. Bola som súčasťou tohto nádherného sveta. Zdvihla som ruku k oblohe. Prstami som prechádzala po oblakoch. Neuveriteľné, pomyslela som si. Stvoriť niečo také úžasné...
Zhlboka som dýchala. K nebu vyletela ďalšia ruka. Ležal pri mne. Tak blízko. Vo vzduchu sa nám preplietli ruky.
-Budeme navždy spolu.
-Navždy...
-Ale čo je večné? Všetko raz skončí.
-Život je večný!
-Nie, ten končí smrťou.
-Tak čo je večné?
-Táto chvíľa bude trvať navždy v našich spomienkach. Už nebudeme musieť vstať, sklopiť zrak z oblohy a pustiť naše ruky z objatia. Budeme spolu... žiť len pre tú chvíľu.
Zhlboka som dýchala. K nebu vyletela ďalšia ruka. Ležal pri mne. Tak blízko. Vo vzduchu sa nám preplietli ruky.
-Budeme navždy spolu.
-Navždy...
-Ale čo je večné? Všetko raz skončí.
-Život je večný!
-Nie, ten končí smrťou.
-Tak čo je večné?
-Táto chvíľa bude trvať navždy v našich spomienkach. Už nebudeme musieť vstať, sklopiť zrak z oblohy a pustiť naše ruky z objatia. Budeme spolu... žiť len pre tú chvíľu.
Prihlásiť na odber:
Komentáre
(
Atom
)