Krajina snov: 2012

nedeľa 30. septembra 2012

Umelec - Art

Umelec je osobou záhadnou a tajomnou. Je ako tieň, čo sa skrýva pod kapucňou. Chce ostať tam, v tieni svojho diela stáť. Práve jeho dielo má svietiť a rásť ako strom, ktorý vytvorila jeho fantázia. Spoznať je ho ťažké, najviac o ňom hovoria jeho diela, lebo do nich vkladá časť svojej mysle, časť seba. Ľudia ho nepoznajú podľa tváre, tú neukazuje svetu, lež v každom kúsku odhaľuje svoju dušu. Byť umelcom je poslanie na celý život. Maľuje, píše, skladá hudbu, či iný odbor preferuje? Vníma každé umenie, preto mu nie je žiadny obor úplne neznámy. Jednému sa venuje viac, inému menej, no dokáže oceniť dobrú hudbu aj krásny obraz. Umelec pracuje so svojou mysľou, má bujnú fantáziu, ktorá prekvapuje. Múza mu každý deň šepká do ucha nápady a on sa len snaží zachytiť to, čo ešte nemá podobu. Spôsobov ako zachytiť krásu je veľa. Jeho diela sú slávne, no on sám radšej tvorí v tichosti svojej mysle. On len vytvára umenie. Nestojí o pozornosť, tá nech patrí umeleckým dielam.

(obrázok bol vytvorený vo photoshope) © Neita

S láskou Vaša Neita

Prebudenie zo života do sna

Byť, a či nebiť? To je otázka... Či smrť je vykúpením a život trestom? Krutý život, zradil si ma! Ako môžem opäť veriť v teba?! Zahrávaš sa so mnou, som len tvojím pešiakom. Neznamenám veľa. Moja obeť by dokázala zachrániť iných a osud by nad mojim hrobom víťazoslávne zvolal: „Šach mat!“ A predsa ma nechávaš ďalej trápiť sa. Kosu máš už nabrúsenú, zavesenú na klinci. Čakáš na môj posledný čin, kým si ňou sám nepretnem hrdlo a neukončím hru ako porazený.

Stále dýcham, lebo som nebol na ťahu ja. Keby všetko záviselo od mňa, z tohto príbehu by bola tragédia, ale osud zasiahol a postavil mi do cesty teba. Nechápem, prečo si sa na mňa vtedy pozrela, nechápem, prečo si sa so mnou rozprávala. Veď som nula, nič, takmer už len duch bez živej schránky! No, ty si verila, že raz nájdem niečo, čo ma bude baviť a napĺňať, že raz nájdem zmysel môjho života. Nevedel som ako, no bol som ako blázon či jaskynný muž, čo po prvýkrát uvidel oheň - magický oheň, ktorý dáva nádej na lepšiu budúcnosť.

Už to nebolo o tom, či byť alebo nebyť... Za jednoduchou vetou sa skrývalo viac. Aký byť, a aký nebyť? Kedy, kde a prečo byť? Rozhodol som sa zmeniť, spoznať sám seba, byť aký chcem byť a žiť ako chcem žiť. Jednoducho sa to píše, no ťažko realizuje. Svet sa mi zdá príliš veľký a temný. Pre mňa bol vždy neznámy. Neviem ako žiť. Dá sa to vôbec naučiť? Snáď som prepásol dôležitú lekciu u Boha ešte pred mojím narodením.

Minulosť ma bolí, ťahá k zemi. Neviem zabudnúť, lebo každá nová sekunda bolí a trhá mi srdce rovnako ako všetky predchádzajúce. V tomto tŕnistom údolí som sám, nahý a zraniteľný. Nechcem takto žiť! Dnes som išiel cez starý most, v jeho strede som zastavil a znovu premýšľal nad tou istou otázkou: skočím - neskočím? Potom mi ušiel autobus a prišiel ten, v ktorom si bola ty.

Viem, že nemám silu skočiť. Som slabý. No stretnutie s tebou nebola náhoda, to bol osud. Ten, ktorý sa rozhodol z takého tupca ako som ja urobiť hrdinu. Pre ten jediný hrdinský čin, keď som neskočil, keď som sa nevzdal môjho života. Neviem kedy ma smrť dostihne. Možno zajtra. Keď sa cítim veľmi sám, tak premýšľam nad takýmito vecami. Viem, že ty ma pochopíš, lebo tebe by som nikdy nepovedal posledné zbohom a nenapísal ti list na rozlúčku. V tebe vidím zmysel môjho života.

„Byť či nebyť?“ opýta sa ma sama smrť, tá pani života a smrti, s hompáľajúcou kosou na pleci.

„Choď do čerta!“ znie moja odpoveď.

Duša

Duša... Ako asi vyzerá? Nedá sa zmerať, zvážiť a predsa existuje. Ak by bolo možné vidieť ľudskú dušu – vnútro človeka, jeho povahu, určite by sa tým zmenil postoj ľudí k sebe. Boli sme schopní vidieť skutočnú krásu skrytú v nás. Viac by sme sa starali o náš duchovný rozvoj, verili by sme v samých seba. Možno by sa nám podarilo spoznať zmysel života a odhaliť tajomstvo fungovania vesmíru. Ale dosiahli by sme tým niečo? Zlepšili by sem tak život na Zemi?

Každý človek je iný. Líši sa svojou povahou, vlastnosťami, uvažovaním a vedomosťami či zručnosťami. Vonkajšia podoba je niečo druhotné, na oko dôležité, inak nepodstatné. Každý deň sa stretávame s ľuďmi, no pritom ich vôbec nepoznáme. Vidíme len ich zovňajšok.

Všetci máme city a svoje problémy, s ktorými sa hneď každému nezverujeme. Musíme byť k sebe navzájom humánny a solidárny. Každý má právo na zlý deň. Všetci máme svoje problémy a nemôže za ne súdiť alebo posudzovať ľudí. Po citoch neslobodno beztrestne šliapať. Všetci sme jedinečné bytosti, svojim odhodlaním, myslením a konaním vieme dokázať veľké veci. Každý má svoj sen. Nikto nemá právo šliapať po snoch iných.

Neexistujú dve rovnaké duše, a práve to je úžasné. Máme svoju dobrú aj zlú stránku, no v podstate, každý človek je skvelý, len to skvelé v ňom musíme nájsť.

Ako jedna káva zmenila môj život

„Niekedy sú to tie najmenšie rozhodnutia, ktoré môžu navždy zmeniť život.“ Kerri Russell

„Jednu kávu, prosím.“

Servírka naťukala objednávku a okamžite začala s prípravou. Zatiaľ čo žena čakala na svoju kávu, k pultu sa postavil vysoký, štíhly muž v obleku. Servírka sa k nemu obrátila, ani sa zbytočne neobťažovala prekričať šum letiskovej haly.

„Jednu čiernu kávu,“ objednal si muž.

„Cŕŕŕŕn. Cŕŕŕŕn,“ v pravidelnom rytme vyzváňal mobil. Žena položila tašku na zem a druhú, ktorú mala prehodenú cez plece si nešikovne otočila na stranu. Až sa jej podarilo z vrecka bundy vytiahnuť dotieravý mobil.

„Prosím,“ zdvihla.

Z mobilu sa ozýval krik nahnevanej ženskej, ktorý mohli počuť všetci okolo stojaci ľudia do jedného metra: „Kde toľko trčíte, slečna Lehová! Už ste dávno mali byť v práci. Na stole vám stoja papiere a plány na zájazd do Turecka už mali byť hotové.“

Úbohá slečna Zuzana Lehová si musela opäť zahryznúť do jazyka, aby svojej šéfke nepovedala zopár nepekných slov ohľadom jej neustáleho sekírovania. Jedného dňa sa jej postaví, určite, ale nie v tejto chvíli.

„Prepáčte. Hneď to vybavím,“ odpovedala Lehová.

„Pohnite si,“ ozval sa posledný príkaz z telefónu a hovor skončil.

Servírka postavila na stôl kávu. Lehová ako bez duše zaplatila. Hlavou jej dupotala malá bojová postavička, ktorá sa dožadovala spravodlivej odplaty za šéfkine slová. Čím viac sa ju snažila odohnať, tým bola otravnejšia. Raz a navždy to skončím, povedala si Lehová a plná odhodlania schytila kávu.

Nevšimla si, že hneď za ňou stojí pán v obleku, a ani nedokázala odhadnúť silu, s ktorou doňho vletela. Obsah pohára sa vylial a teplá káva zničila jeho oblečenie.

„Prepáčte,“ okamžite sa začala ospravedlňovať a servítkou zachraňovala čo sa dalo.

Muž bol chvíľu úprimne zaskočený, no nakoniec povedal: „Nič sa nestalo.“

Na pult už dorazila aj mužova káva a skôr než by došlo k ďalšej nehode sa Lehová pokúsila vzniknutú situáciu odčiniť: „Zaplatím vám aspoň kávu.“ A položila bankovku na pult.

„Som Dominik,“ predstavil sa muž, no Lehová si ho pramálo všímala. Trápnu situáciu chcela mať už dávno za sebou.

„Zuzana,“ povedala už otočená s očami na dverách z letiska. Schmatla tašku a spravila sotva pár krokov, keď ju zastavil Dominik. Dotkol sa jej ruky. Bola nútená zastať. Otočila sa. Stretli sa im pohľady. Ten okamih sa Zuzane zdal nekonečný.

„Pomôžem ti s taškami?“ nečakal na odpoveď, len schmatol Zuzanine tašky a s úsmevom sa k nej pridal. Zuzana neprotestovala.

„Bola si na služobnej ceste?“ opýtal sa Dominik. „Prepáč, ale ten hovor sa nedal nepočuť.“

Zuzana sa zľahka zapýrila. „Áno, pracujem pre cestovnú kanceláriu.“

„Musí to byť skvelá práca. Myslím to, že stále cestuješ.“

„Moja pozícia šéfkinho poskoka nie je práve...“

V rozhovore ich prerušila pani s dieťaťom na rukách, hľadala toaletu. Zdalo sa to byť také normálne a prirodzené, keď sa zhostila slova Zuzana a pani veľmi milo - s úsmevom ukázala správnu cestu. Dominik bol očarený, nevedel pochopiť, čo je to za ženu, ktorá v najväčšom zhone dokáže riešiť veci tak pokojne a ľudsky. I keď je trochu nešikovná, spomenie si na kávu.

Potom vyšli von. Bez hluku cestujúcich v letiskovej hale im bolo obom lepšie. Zuzana ukázala na oproti stojacu autobusovú zastávku. Dominik jej z vlastnej iniciatívy stále niesol tašky.

„Netúžila si niekedy po lepšej pozícii?“

„Iste, ale moja aktuálna práca v Travel City mi neumožňuje povýšenie či akýkoľvek profesijný rast.“

„Čo takto zmeniť pozíciu z poskoka na vedúcu oddelenia?“

„To by bolo skvelé, keby to bolo reálne,“ uškrnula sa Zuzana, ktorá nemala tušenie o myšlienkových pochodoch svojho spoločníka.

Prišiel autobus. Ľudia začali nastupovať, no staršia pani nevládala zdvihnúť po schodoch do autobusu svoju tašku na kolieskach. Neúspešne sa s ňou mordovala. Zuzana pribehla k pani a pomohla jej.

Dominik si už bol takmer na sto percent istý. Položil Zuzkin kufor a prečítal si visačku. Zuzana Lehová, už pozná celé jej meno. Pozrel sa na majiteľku kufra v pravej chvíli, keď bola babička usadená v autobuse. Ako pravý džentlmen podal Zuzke tašky. Rozlúčili sa. Zuzana si myslela, že navždy.

Autobus odišiel, Zuzana a jej tašky tiež. Dominik si vytiahol z vrecka nohavíc mobil. Vyťukal číslo a priložil si ho k uchu.

„Našiel som tú pravú osobu. Zuzana Lehová. Za každú cenu to miesto vybav. Nemôžeme si dovoliť zlyhať. Ona je na tú prácu ako stvorená.“

Zuzana stála pred dverami do šéfkinej kancelárie a odhodlávala sa vojsť. Nervózne si uhladila vlasy zviazané do drdola a sukňu si posunula nižšie, pod kolená. Povzdychla si a otvorila dvere.

Za stolom sedela jej šéfka, pripomínajúca ropuchu, ako bola nadutá od zlosti. Nechutne sa rozvaľovala na otočnej stoličke a kvákala akési nezmysli do telefónu. Podľa všetkého zase niekomu nadávala za jeho neschopnosť.

„Dobrý deň,“ pozdravila Zuzana, keď šéfka nahnevane buchla slúchadlom do telefónu.

„Ste neskutočne pomalá, slečna Lehová.“ Šéfka sa pozrela na hodinky a pokračovala, „To, že ste na služobnej ceste ešte neznamená, že si môžete z cestovky robiť holubník. Tú stratenú hodinu si pekne odpracujete,“ vyhrážala sa. Nezdalo sa, že by mala v pláne prestať.

Zuzana toho už mala dosť. Zbierala sa v nej zlosť, ktorá prevládla nad zdravým rozumom.

„Nebudete ma tu urážať. Nie som vaša cvičená opica!“ Šéfka zostala zaskočená, ešte sa jej nestalo žeby si na ňu niekto takto dovoľoval, a k tomu obyčajný podriadený.

„Dobre si rozmyslite, čo mi poviete! Nemusíte ma počúvať, pokojne môžete aj odísť,“ postupne zvyšovala hlas. Zuzana mala chuť vrátiť slová späť, ale to sa nedalo. Teraz sa nemôže ospravedlniť. Jej ticho pôsobilo na ropuchu ako balzam. Postupne sa dostávala do svojej kože, cítila, že vyhráva. „Teraz na všetko zabudneme a vy sa vrátite k práci.“

„Nie,“ odbila ju Zuzana. Zdvihla oči k beštii, pozrela sa do jej bezcitnej tváre. Tento boj nevyhrá. Aspoň nie tak ľahko. „Nie,“ povedala hlasnejšie, „nezabudnem na vaše slová. Nenechám to. Dokedy si myslíte, že vám budú všetci okolo akceptovať vaše komandovanie? Mali by ste sa spamätať. Trochu ľudskosti a empatie by vám nezaskočilo.“

„To stačí,“ skočila jej do reči. Slová zamestnankyne ju ani trochu nezasiahli, ani sa o ňu neobtreli. „Máte padáka!“ Šéfka vytiahla najsilnejšiu zbraň.

„Aj tak by som tu už dlhšie nezostala,“ odolávala Zuzana, vrela v nej bojovná nálada, ktorá sa nedala zastaviť. „Všetci sa vás boja a za chrbtom ohovárajú. Takúto prácu nechcem, aj keby som mala zostať nezamestnaná. Zbohom.“ Bola práve na odchode, keď sa otvorili dvere.

„Dúfam, že nevyrušujem,“ ozval sa známy hlas. Dobre, že jej nespadla sánka, keď tam uvidela stáť Dominika v obleku a čistej košeli. Prezrel si ich a doširoka sa usmial. Vôbec sa nečudoval zoskupeniu, ktoré vzniklo v kancelárii. Bude to rýchle, dve muchy jednou ranou, pomyslel si. „Výborne, ste tu obe. Dámy, ešte raz sa ospravedlňujem, ale musím niečo prebrať.“

„Práve je na odchode,“ povedala šéfka a ukázala na Zuzanu. „Môžeme sa porozprávať, pán riaditeľ,“ dodala. Zuzana bola zmetená, šéfka vystrašená a Dominik, vlastne riaditeľ, neoblomný.

„Tak to skrátim,“ pozrel sa na riaditeľku oddelenia a podal jej papier. „Rozhodnutie o výpovedi z dôvodu sťažností na vašu osobu.“

„Čo... Čo, prosím? To je vtip,“ nechápavo krútila hlavou šéfka, vlastne už bývalá šéfka.

„Bohužiaľ, nie. Ostatní zamestnanci si myslia, že svoju prácu vedúcej už nedokážete ďalej vykonávať. Počty objednávok, hovoria proti vám, je mi to ľúto.“ Šéfka už dlhšiu dobu mala na mále, svoju šancu už dostala, no jej správanie sa nezmenilo.

„Som zvedavá ako tak rýchlo nájdete za mňa náhradu,“ ozvalo sa šéfkine sebavedomie. Ešte stále si myslela, že jej prácu dokáže robiť len ona a nikto iný.

„Vlastne vám na to môžem hneď odpovedať,“ otočil sa k Zuzane, „Pani Lehová bola vybratá ako vaša nástupkyňa. Zatiaľ nepodpísala zmluvu, ale vedenie pevne verí, že túto ponuku neodmietne.“ Zuzana sa nezmohla ani na slovo. Koleso osudu sa točilo tak rýchlo.

„Všetci sa tu zbláznili!“ zvrieskla ropucha. „Nula je povýšená a šéfka vyhodená. Vtáky plávajú a ryby lietajú,“ šéfka začala hovoriť nezmysly. Vyšla z kancelárie a mávala pritom rukami nad hlavou ako blázon.

„Je to pravda?“ opýtala sa Zuzana, keď ostali s Dominikom sami.

„Áno,“ prikývol.

„Ako je to možné, že len tak, z ničoho nič...“

„Si veľmi dobrý človek, Zuzana. Tvoja empatická duša je to, čo naša cestovná kancelária Travel City potrebuje. Prijímaš teda moju ponuku, prosím?“

„Prijímam.“ Usmiali sa na seba. Zdalo sa im, že osud len rozložil karty a hra začína. Čakalo ich spoločné priateľstvo a možno viac. Tak rýchlo sa Zuzanin život zmenil od základov. Stačila na to jedna káva.

Priateľstvo vraha melancholika

... alebo Čo život prináša

„Tá dievčina mala dvanásť rokov. Sakra!“ pľul som slová na toho ničomného červa.

„Vek v tejto práci nehrá rolu,“ odvrkol Splyšník, „Tieto základné pravidlá by si už mal ovládať.“

„Dobre ich poznám, ty idiot. Som tu dlhšie než ty,“ pichol som mu ukazovákom do brucha. „Bolo to ešte len dievča. Ako si len mohol? Nič ťa neospravedlňuje pred takýmto činom. Spoznal som ju niečo pred dvomi dňami. Možno by som nemal, ale bude mi chýbať.“ Posledné slová sa zo mňa ťahali ako zo starého vlneného kabáta, ktorý už dlho nikto nepoužíval.

„Melancholické táraniny si nechaj pre seba. Toto je tvrdý a nemilosrdný biznis. Nepleť do toho city, lebo sa zblázniš.“

Už som bol mysľou niekde inde. Splyšníkove slová som nepočúval. Nech si rozpráva do ošúpanej steny, to mu ide najlepšie. Je to dobrý spoločník, ale v istých veciach je úplne jalový. Nechápe moje pocity, no ani ja sám im celkom nerozumiem. Už dávno som necítil smútok a tiež...

„Preber sa konečne!“ Triasol mnou ako s bábkou. „Si jeden z najlepších, predsa ťa jedno dievča neprivedie o rozum. Chvíľu ste sa spolu rozprávali, ale to je už preč. Divadielko sa skončilo.“

„Stále nerozumieš,“ smutne som pokrútil nad ním hlavou. „Zoznámili sme sa v parku. Mala na sebe žlté šaty s bielymi kvetmi. Bola v nich taká rozkošná. Oslovila ma ako prvá. Chápeš? Prvá. A to mám už po tridsiatke a večne nosím čiernu košeľu.“

„Čierna ti pristane,“ povedal sladkým hlasom a pohodil rukami ako fiflena.

Len som prevrátil oči a vrátil sa k osudovému dňu. „ `Prečo sedíte sám?` opýtala sa ma. `Môžem si k vám prisadnúť?` Usmievala sa na mňa. Taký úprimný úsmev som ešte nedostal. Pripomínala mi dcéru, ktorú by som chcel mať.“

“My sme tvoja rodina, Klerky. Držíme spolu.”

“Za každých okolností,” doplnil som ho. “Si ako môj brat. Nerozlučný partneri. Ale ona bola iná. Pod jej pohľadom som sa topil ako čokoláda za letného dňa. `Len si poslúž, ` neohrabane som sa posunul na jednu stranu lavičky a uvoľnil jej miesto. `Na niekoho čakám.`

`Aj ja čakám. Môžeme počkať spolu,` povedala a vyhupla sa na lavičku. `Nemám rada čakanie. Sedieť dlhé minúty a netrpezlivo očakávať príchod osoby. Je to únavné. Ale potom, keď sa stretnem s mojim ockom, na ktorého čakám, som taká šťastná. Strávim sním celý deň. Nakoniec sa vždy oplatí počkať.`

`Takže čakáš na otca. Hmm, ` uvažoval som nahlas, dával som si dokopy súvislosti. Prečo sa oplatí čakať?

`Na koho čakáte vy? ` opýtala sa ma.

`Len pracovné stretnutie s kolegom. ` Obrátil som hlavu od jej tváre a zahľadel sa na zaprášený kameň pri naleštených mokasínach. `Nemôžem povedať, žeby som sa na to práve tešil. `

`Musí to byť dôležité, keď pracujete aj v nedeľu. `

Skúsil som sa pozrieť na seba jej očami, ale nešlo to. Vidí ma ako muža, ktorý je vorkoholik prahnúci len po peniazoch? A čo ak ním skutočne som?

`Otec tiež dlho pracuje. Chce zarobiť čo najviac peňazí, aby sa o mňa postaral. Ale každý týždeň si nájde aspoň pár hodín, kedy sa venuje len mne. `

`Určite ho máš veľmi rada, ` Hlas mi klesol nižšie. `Bolo by fajn, keby aj ja som mal niekoho na koho by som sa tešil. `

Musela vycítiť môj skrytý smútok. Povedala mi to, na čo som doteraz ešte neprišiel.

`Vidíte ten červený lietajúci tanier, ktorý skončil na strome? `

`Áno, ` natiahol som krk k stromu, pod ktorým sa hrali deti.

`Už tam je takmer mesiac. Jeden chlapec sa za ním šplhal, ale konár sa pod ním zlomil, a on spadol. Teraz má zlomenú nohu a nemôže chodiť. Pred týždňom tu bola skupina dievčat, ktoré sa tanier pokúšali zhodiť. Hádzali doň kamene aj loptu. Nepodarilo sa im ho dostať a mohli byť šťastné, že im spadla zo stromu aspoň lopta, ktorú tam vyhodili. Všetci sa snažia tanier dostať pre seba. `

`Zaujímavé, čo dokáže lietajúci tanier na strome.`

Ako na zavolanie sa okolo prechádzal starší pán so psíkom na vôdzke. Všimol si červený tanier, ako inak, vzal si dlhú palicu a snažil sa ho strčiť dole. Pes brechal na tanier a aj na svojho pána, ktorý šaškoval s palicou. Za minútu neúspešnej práce sa dedko vzdal a odišiel.

`Taký tanier sa nedá tak ľahko poddať. Ľudia sú uponáhľaní a zabúdajú, že v takej chvíli treba len počkať. Raz spadne aj sám. ` Hovorila s takým zaujatím. Len ťažko som chápal, kde sa to v nej berie. `S priateľstvom je to rovnako. `

Píííp, ozval sa môj mobil. Vytiahol som ho z vrecka a prečítal si najdivnejšiu esemesku: `Teraz nemôžem prísť. Do baru pôjdeme inokedy. Zajtra príď, dáme si malinovku. ` Malinovku? Šéf sa musel zblázniť. Tieto šifrované správy neznášam. Žiaden bar, to znamená, že sa práca odkladá. Pivo je muž, víno žena, ale čo je malinovka? Nechápavo som pokrútil hlavou.

Dievča si to všimlo. `Váš priateľ, nepríde? `

`Nie, má niečo iné. Tak ja pôjdem,` zdvihol som sa.

`Tiež už musím, ` povedala pozerajúc sa na prichádzajúceho muže v bunde. `Môj otec. `

`Dovidenia, ` rozlúčila sa.

`Ahoj, ` povedal som už bežiacemu dievčatku. Hlavu som mal plnú slov z nášho rozhovoru a pri srdci cítil teplo. Celkom som ešte nechápal, lebo láska bola posledná vec na zozname mojich priorít. Ako som odišiel z parku, veci sa začali komplikovať.

Ešte ten deň sme sa stretli.“

„Áno, a ty si sedel ticho ako peň za stolom. Aspoň na tak dôležitých stretnutiach by si mohol prejaviť svoj záujem,“ vyčítal mi Splyšník.

„Nevedel som...“ pokrútil som hlavou, “Spomínali len toho obchodníka a únos.“ Ostrí klin prebodol slovo ‘únos’ a razil si cestu k môjmu hrdlu, tomu trúfalému pôvodcu všetkých slov.

„‘Máme pre vás prácu. Vyžaduje to isté zručnosti. Potrebujeme dostať informácie od istého obchodníka. ’ Všetko boli len sračky. ‘Dostanete slušnú odmenu,’ podával mi obálku.

‘Muselo prísť k omylu, takúto prácu nerobím,’ odsunul som peniaze v obálke. Zdvihol som sa a odkráčal. Všetci máme isté hranice, za ktoré nejdeme.

‘Kam ideš? Klerky, vráť sa. Neodmietaj príležitosť,’ volal si na mňa. Ty neodmietneš žiadnu príležitosť, že?”

Neodpovedal.

„V noci sa prehnala strašná búrka, silný vietor a blesky, aké už dlho neboli. Nemohol som spať, akoby som podvedome vedel, že sa stane niečo zlé.

Na druhý deň volal šéf, pravidlá hry sa zmenili. Všetko sa zbehlo tak rýchlo. Nič si mi nepovedal. Išiel si do toho na vlastnú päsť. Bol som v šoku, neveril som, že ty, môj priateľ, by si niečo také spravil.” Prechádzal som sa po špinavej podlahe, šúchal nohami a správal sa pomätene.

„Bežal sa som do parku, hľadal som to malé nevinné dievčatko. Nebolo tam, neboli tam žiadne deti!” Kričal som. Môj krik v tejto chvíli nebol opodstatnený, no bol som zúfalí. Jedine krik ma dokázal vytrhnúť z reality a na chvíľu opäť vrátiť do pochmúrneho spomínania.

„Fúkal studený a ostrý vietor. Bolo to ráno po búrke, keď si človek uvedomí, že je bezmocný. Už nemôže nič spraviť. Musel som sa pozrieť na miesto nášho prvého stretnutia, kde bol jej duch živí.” Zadíval na drobné nehybné telo dievčatka, na jej tváričku.

„Tam pod stromom som ho uvidel, ležal tam. Lietajúci tanier. Vzal som ho do ruky a všetko som si uvedomil. Bolo to tak, ako povedalo dievča. Treba len počkať, raz sám spadne aj sám.

Roky som si myslel, že peniaze sú všetko, ale mýlil som sa. Nemal som priateľov, skutočných priateľov. Ani nevieš čo to slovo znamená,” ohrnul som sa na Splyšníka. “Ona mi ponúkala priateľstvo a nič za to nechcela.”

Čupol som si na zem s hlavou v dlaniach. Iba pár sekúnd a zo smútku som sa presunul k hnevu.

“Ty idiot!” Vrhol som zúrivý pohľad na nechápavého Splyšníka. “Ako blázon som sem bežal. Dobre som vedel, kde budeš. Dohoda bola iná. Jej otec bol dôležitý, jej otec.” Bláznivo som mlel slová cez seba. “A ty si si vybral tú najpodradnejšiu vec. Uniesol si ju. Dieťa.” Môj hnev bol priveľký. Toto špinavé miesto, stará zatuchnutá nemocnica ho len zvyšovala. Miesto plné zloby, nekalej činnosti a vrážd. Pravé miesto pre nás, ktorí sme naučení robiť špinavú prácu. Prečo to robíme? Lebo nám peniaze voňajú a na inom nám nezáleží. Možno to bola doteraz pravda I pre mňa, ale jeden rozhovor a jedno dvanásť ročné dievčatko to zmenilo.

Zdvihol som sa na nohy a celou silou praštil nepripravenému Splyšníkovi päsťou do tváre. Odhodilo ho nabok.

„Sakra,” zanadával a rukávom si utrel krvavé pery. Chytil som ho za košeľu pod krk a pritlačil k stene.

„Nemal si to urobiť, nemal.” Krútil som hlavou.

„Dobre vieš, že zabíjanie je naša práca,” ohradil sa Splyšník s úškľabkom. Hlupák. Myslel si, že sme ešte priatelia, ale to sme nikdy neboli.

„Áno, a presne to spravím s tebou,” zlomyseľné som sa zasmial. Udrel som ho znovu do tváre, no on sa zahnal tiež. Ledva som uhol. Ani sme sa nestihli poriadne pobiť. Obaja sme sa zapotácali, keď Splyšník spadol tak nešťastne, že stratil vedomie.

Do šuchtal som sa k nej. Ležala tam. Jej biele šaty s kvetinkami boli zašpinené od krvi, ktorá tiekla zo strelnej rany.

„ Mal som niečo urobiť. Mal som bežať rýchlejšie a zabrániť tomu,“ vyčítal som si. Nahol som sa k nej. Pohladil ju po vláskoch a dal na čelo priateľský bozk.

„Ďakujem ti, “ zašepkal som. Jej čelo bolo ešte teplé a z úst sa rinulo slabé dýchanie. Bol som stále plný emócií, zlosti a hnevu. Bol som až príliš melancholický. Po celú tú dobu som si to nevšimol.

„Žiješ?!“ Vydal som niečo medzi radostným zajasaním a ustarostenou otázkou. Okamžite som ju zabral na pohotovosť. Bežal som ako o život, lebo som mal v rukách ten jej. V jednom mala šťastie, že sme sa nachádzali v nemocnici. Aké absurdné. Na koniec poviem len jedno, že ju zachránili.

V ten deň som nikoho nezabil a po prvýkrát som niekomu zachránil život. Je to zvláštny pocit. Ja budem stále nájomný vrah a ona len dievči, ktorá mi ukázala akú cenu má život a otvorila mi oči. Zabíjanie sa pokúsim znížiť na minimum. Peniaze nie sú všetko a v živote sú dôležitejšie veci. Napríklad: strašenie neplatičov, mlátenie hlučných susedov, vypočúvanie a mučenie svedkov, prenasledovanie nepriateľov, špehovanie manželiek klientov, ničenie majetku na objednávku... A priateľstvo.

som tu

Viem, že som to tu v poslednom čase trochu zanedbávala. Tak Vám to teraz vynahradím veľkou dávkou nových vecí a pár prekvapení :)

utorok 17. júla 2012

Osudová

Beethoven's 5th Symphony

Počuť to vo vetre. Ako bije moje srdce. Všetko sa udialo tak náhle. Sedeli sme vonku za mesačnej noci, pozorovali hviezdy a potom... Prichádza! Bež, nezastavuj! Dole schodmi do tieňov domov sa schovaj. Nesmú nás spolu nájsť. Beda tomu, kto sa protiví vôli tvojho otca. Nemilosrdný prichádza, tak sa neobzeraj! Bez mihnutia oka by nás skántril a zo sveta zniesol. Nemôže skončiť to, čo ešte nezačalo.

Stretli sme sa na plese. Hudba sladko hrala, mala si na sebe nádherné šaty, sál bol vyzdobený a nečačkaný. Všetko sa nieslo v elegantnom a honosnom štýle. Tancovali sme spolu valčík. Ostalo by to navždy krásne, keby táto oslava neboli tvoje zásnuby, a ty si nepatrila inému. Osud nám nechcel dopriať šťastie. Spriahli sa proti nám. Nedovoľ im to, bež! Ja ich zastavím.

Na lúke si zbierala kvety a z margarétok mi plietla venček. Cítil som sa ako v raji. Boli to krásne časy. Samé radovánky, pikniky a oslavy. Užívali sme si život ako ešte nikdy. Kým som ťa spoznal býval som tichý, smutný a nenápadný, no s tebou som skutočne žil. Šťastný je ten, čo niekedy mohol zažiť tvoj úsmev a každý deň sa tešiť z tvojej prítomnosti.

Teraz je tomu koniec. Našli nás a neodpustia nám naše prehrešky. Budeš navždy v zlatej klietke uväznená a ja nespoznám tvoje pery. Tak rozhodol osud. Kráľ tak rozhodol a nemožno spochybňovať jeho činy. Čo prikáže kráľ akoby sa už stalo, jeho slovo platí.

Stále sa bojíš smrti? Nezazlievam ti to. No, ja sa viac ako o svoj život bojím o ten tvoj. Nepripustím aby si trpela, nikto ti neskriví ani jeden zlatý vlas. Ochránim ťa! Kým ty utekáš do svojej komnaty schovať sa, ja stojím pod vežou, kde sme pozorovali hviezdy a... Och, aké krásne chvíle sme tam prežili. Bolo nám rozprávkovokrásne.

Už prichádza! Vystriem sa a postavím sa mu tvárou v tvár ako skutočný muž. Budem za teba bojovať. Nikdy som nebol šťastnejší ako s tebou. Všetky tie rany a čelné strety mečov stoja za chvíle s tebou.

Vidím ťa v svadobných šatách. Stalo sa ako chceli mocnosti. Nadá sa zvrátiť osud, ktorý každý dostane do vienka. Ľud je šťastný a ty môžeš prežiť šťastný život i so zlosynom. Splnia ti každé tvoje prianie, budeš si žiť ako v bavlnke. Som nehodný ako vraví osud. Netreba sa mi viac protiviť, moje dni sú spočítané, už neuvidíš moju opovážlivú tvár, zabudni na mňa. Zlyhal som, chytili ma. Nemôžem ti dať všetko čo žiadaš.

Chytili ma ako prašivého psa a priviazali. Pri strome obesencov, na tomto mieste, ti dávam posledné zbohom. Nestihol som ti povedať slová lásky. Si MOJA osudová. Počuješ tie zvony na kostolnej veži? To sú posledné tóny môjho umieračika.

Vetrom sa v tichosti niesol nemý hlas: „Vedela som, že nás spája láska. Vždy som to vedela.“

štvrtok 24. mája 2012

Hlasy

Myseľ bola čistá a pokojná ako vodná hladina. V hlave som mala prázdno. Moje telo bolo sústredené na jediný striedavý pohyb a rýchlosť. Bola som vo svojom živle. Beh bol môj život už od útleho detstva, no napriek tomu moja snaha nebola dostatočná. Bola som rýchla, ale nie dosť. Predo mnou poskakovali chrbty bežcov. Vtedy sa objavil v mojej hlave hlas.

„Bežíš?“ opýtal sa ma.

„Áno,“ odpovedala som mu myšlienkami.

„Kam bežíš?“

„Do cieľa,“ povedala som podráždene. Tento hlas ma naozaj otravoval.

„Prečo bežíš? Čoho sa tak veľmi bojíš, že musíš utekať?“

„Nepýtaj sa ma!“ kričala som. Jeho otázky ma rozptyľovali od behu.

„Mne to môžeš povedať. Dobre ťa poznám. Viem, že ťa niečo trápi. Prečo bežíš?“

Zamyslela som sa. Správna odpoveď sa ťažko hľadala. Pre víťazstvo, pre šport alebo pre zábavu. Nie, to neboli moje dôvody.

„Bežím pre ľudí, aby som im dodala silu vyhrávať. Ukázala im, že sa nemusia báť.“

„Správne.“ Súhlasil so mnou, a ja som si myslela, že to skončilo a viac ho nebudem počuť, ale všetko sa len zhoršovalo. O chvíľu sa ozval druhý hlas.

„Kde je tvoj domov? Zabudla si?“

„Bež rýchlo, bež rýchlejšie!“ prekrikoval cez neho prvý hlas.

„Kam ťa srdce ťahá? Neutekaj pred minulosťou.“

„Bola si dlho preč, dlho si utekal zlým smerom. Vráť sa domou,“ pridal sa do rozhovoru nový hlas.

„Pridaj!“ Z jedného hlasu už boli tisíce. Neustále cez seba kričali a nedali sa zastaviť či utíšiť. „Do toho! Nezastavuj!“

V tom zmätku som poslúchla hlasy. Nič iné som nemohla robiť, len bežať. Napla som všetky svaly, vrhla som sa hlavou proti strachu, ktorý ma už pár rokov prenasledoval. Telo preťalo cieľovú pásku. Ale hlasy neutíchli. Preteky skončili, odovzdávali medaile, ale ja som sa dlho nezdržala. Potrebovala som utíšiť otravné hlasy, chcela som odísť z tohto miesta a to okamžite. Nasadla som do auta, potom do lietadla a na taxík. Nezastavovala som sa.

Konečne som uvidela známe lúky a polia. Hľadela som na svoj rodný kraj. Prechádzala som pomedzi domčeky, až som zastala pred jediným, ktorý som kedysi volala domovom. Kráčala som po chodníčku, na mieste, kde som spravila prvé kroky a neskôr sa znovu naučila chodiť. Boli to spomienky k tomuto miestu, čo ma hriali pri srdci. Hlasy ma nestále nabádali aby som pokračovala, no boli len šum listov v pozadí.

Stála som a pozerala sa na vchodová dvere, keď sa otvorili. Z domu vyšla moja mama. Hlasy zmizli, akoby sa zastavil čas, obe sme na seba hľadeli. Stačil jeden pohľad a všetko pochopila. Mala som na sebe tričko a krátke nohavice, v ktorých som behala a medailu na krku. No, ja som sa cítila opäť ako malá. Zakopla som a krivkajúc na umelú nohu som sa rozbehla k mame. Objala som ju. Vrátila som sa domov.

štvrtok 10. mája 2012

Let bez padáku

Život je ako let bez padáku – raz aj tak spadnete.

„Aké sú moje šance?“ opýtal sa.

„Počasie je priaznivé, fúka silný spodný vietor. Pravdepodobnosť úspechu je vysoká,“ automaticky mu odpovedal jeho najlepší priateľ Tom.

„Neblázni! To nemôžeš dokázať!“ bezradne krútila hlavou plavovlasá dievčina.

Matt sa nahol cez útes a sledoval nekonečné pláne hlboko pod ním. „Tak potom, zbohom,“ a spravil krok do prázdna.

„Nieee!“ Zúfalo sa za ním načiahla rukou, ale už bolo neskoro.

Padal do šera na dne, padal až príliš rýchlo. Pevnejšie zovrel svoj stroj a drevené krídla sa roztvorili. Vznášal sa vo vzduchu. Dokázal to.

„Letí! On letí!“ kričal Tom a ukazoval prstom na vtáčí obrys na oblohe.

„To nie je možné?! Rýchlo, poďme dole.“ Bežali po úbočí hory do otvoreného sveta. Hľadeli na obzor, kde sa vznášal najmocnejší tvor na zemi - človek, čo si podrobil aj oblohu.

Z výšky je všetko iné, také veľkolepé nekonečné a stále. Svet mal ako na dlani a i tak obdivoval jeho silu a neochvejnosť voči nepriazni. Pozemské problémy boli už len malicherné spomienky na minulosť. Našiel pokoj pre jeho utrápenú dušu.

Let nikdy netrvá večne. Po ňom nasleduje pristátie, a to je vždy tvrdé. Stroj sa začal otriasať. Matt s ním balansoval tesne nad zemou. Vedel, že sa blíži koniec. Zavrel oči a modlil sa za svoj život, no smrť neprichádzala. Nohami sa obtrel o steblo trávi. Pustil sa. Drevená konštrukcia sa s rachotom zrútila a on jej len o vlások unikol.

Pomaly sa zozbieral zo zeme a oprašoval si oblečenie. Bol celý, čo sa o jeho vynáleze nedalo povedať. Po lúke k nemu bežali dve osoby.

„Dobrá práca,“ pochválil ho usmiaty Tom a hneď si išiel obzrieť vrak.

Nahnevaná Amanda naňho hneď vybehla: „Mohol si sa zabiť,“ a vylepila mu facku.

Matt si pošúchal boľavé líce, no na tvári mu pohrával radostný úškrn. „Ty si sa o mňa bála.“

„Si hlupák! Prečo by som sa mala zaujímať o takého blázna?!“ Prekrížila si ruky a nafučaná sa k nemu otočila chrbtom.

„Tak predsa ti na mne záleží. Bol som slepý,“ povedal a chytil Amandu okolo pliec. Tá sa k nemu otočila. V jej očiach nebol viac hnev. „Ľúbim ťa viac ako všetko na svete.“ Nežne ju pobozkal.

„Bude nám stačiť iba láska? Kde budeme bývať?“ Z jej hlasu zneli pochybnosti.

„Neverila si tomu, že budem lietať. A letel som. Tam,“ odvrátil hlavu k oblohe, „z výšky ďaleko za kopcami som videl krásnu pláň, na ktorej nám postavím dom. Bude to ťažká práca, ale spolu to zvládneme.“

Amanda prikývla. Musí mu viac dôverovať a začať veriť v svoje sny. „Ako sa tam dostaneme?“

„Poletíme,“ usmial sa.

streda 2. mája 2012

Moja príhoda so snom

Súmrak bol už za oblakmi. Tma sa tiahla, ako ťaživý kúdol hmly. Oblapila všetky veci, kúty aj stropy. Nič viac nie je v bezpečí. Strach zalieza až pod nechty. Pomaly a potichu kráčam k svojej izbe. Nech nevyplaším ani blchu, nech príšery ma nechajú na pokoji. Každé malé štuchnutie či buchnutie spôsobí mi hrôzu v očiach. Telo sa mi prudko vystrie ako natiahnutá pružina. Tiene sa plazia cez prah. Naťahujú sa k mojím nohám. Prudko stlačím vypínač a na okamih odradím všetky bludy, ktoré sa schovali za skrine. Svetlo dodá duši pokoj. Unavená si ľahnem. Zababuším do periny. Pod viečkami nevidno žiadne potvory. Lampu zhasnem poslepiačky a ponáram sa do sna.

Som doma. Klipkajú mi oči. Matne si spomínam, že už je čas ísť spať. Zajtra musím skoro vstávať. Uložím sa do postele. V tomto okamihu netrápia ma tiene. Svet má hmlisté obrysy. Nič nepúta moju pozornosť. Snívam vo sne bez rozmýšľania. Netreba tu klásť otázky. Som hlboko a ešte hlbšie v svojej vlastnej mysli.

Dlhé nechty driapkajú. Škrípanie mi trhá uši. Hrôza preniká až cez kožu. Zaplavuje každý pór a bunku. Striga zlá a neústupná, hladí na mňa. Smeje sa mi do tváre. Mučí ma jej krivá tvár. Srdce uteká. Je to len sen, pomyslím si. Musím sa zobudiť. Snažím sa otvoriť oči, metám sa v posteli, no temná sila drží ma vo svojom objatí. Chytá ma paniky. Prudko kopem nohami, udieram sa do postele, snažím sa spadnúť na zem. Už padám. Perina sa so mnou šúcha k zemi.

Niečo nie je v poriadku. Znovu spím v posteli. Teraz sa už naozaj musím zobudiť. Silno ako pri rozbehu odrazím svoju myseľ. Vraciam sa na začiatok príbehu. Konečne už v svojej posteli otváram oči. Zhlboka sa nadýchnem. Plávala som až príliš hlboko. Slnko už dávno vyšlo a po tieňoch sa zľahla zem.

Toto bol môj príbeh o tom, ako som sa bála, že sa už nikdy nezobudím.

streda 25. apríla 2012

Príbeh Tacrolimusuma

obrázek
Tacrolimusum – chránený, no nebezpečný tvor. Stretnúť ho vo voľnej prírode je takmer nemožné, no napriek tomu sa to stalo. Sebastián bol len chlapec, ktorý túžil a snívať o sile a kráse pradávneho tvora. Mal len sedemnásť, no odvaha mu nechýbala, keď sa vydal hlboko do hôr na miesto, ktoré vraj obýval Tacrolimus. Povedal mu o ňom starý otec, ktorý ho videl na vlastné oči. Sebastián sa zakrádal v kroví a čím bol bližšie, tým mu silnejšie búchalo srdce. Až ho uvidel. Bol obrovský, ležal na tráve a jeho krídla zaberali celú lúku. Kožu mu pokrývali modrasté fľaky. Šedé, lesknúce telo sa pohlo. Otočil sa k nemu tvárou a Sebastián hľadel do zlatistých očí vládcu oblohy, dravca medzi dravcami.
Bol uchvátený jeho majestátnosťou. Pomaly sa k nemu približoval, nemohol odolať pozrieť sa zblízka na úchvatného tvora, i keď nebezpečného. Tacro bol pokojný. Chlapca pozoroval nehybne ležiac. Až keď bol sotva tri metre od neho, Tacro sa zdvihol na nohy, krídla si zložil k telu a vydal zo seba škrekľavý zvuk. Sebastián uskočil a v poslednej chvíli si zapchal uši, lebo by ohluchol. Tvor sa na chlapca pozrel z výšky. Jeho oči nemali útočný pohľad, práve v ich zorniciach zbadal Sebastián svoj vlastný odraz. Ticho stáli oproti sebe. Chlapec sa uklonil pred tak mocným tvorom. Tacro mu na oplátku tiež pokynul hlavou a dovolil mu priblížiť sa. Unesený Sebastián sa dotkol jeho hladkej kože na krku. Tvor mu obrátil svoj bok a sklonil, chlapec neváhal. Vysadol na jeho chrbát.
Tacro sa odrazil mohutnými nohami a vyletel do výšin. Sebastiánom trhlo, a tak sa pevnejšie chytil jeho krku. Pozrel sa dole a uvedomil si, že letia. Hory, lesy, rieky, polia, všetko je z výšky iné. Je to ako môcť uchopiť jedným pohľadom všetku tú krásu naokolo. Pozorovať lesknúcu sa vodu oceánu, môcť za okamih preletieť ohromné vzdialenosti. Mať celý svet na dlani. Ich tieň sa plazil po pláňach ako neviditeľný had, ktorý striehne na korisť. Vzduch bol studený a ostrý, bičoval chlapca do tváre. Tá neuveriteľná sila, ktorá ich poháňala vpred, bol to tvor na ktorom sedel. Cítil jeho teplé vnútro, búšiace srdce a svaly, ktoré neustále pracovali. Mával krídlami, plachtil v povetrí a pretínal oblohu.
Po dvoch hodinách letu Tacro stále neklesal k zemi. Sebastián si už dosť vychutnal všetku nádheru letu a svojmu stuhnutému telu chcel dopriať odpočinok. Kŕčovito sa zvieral krku tvora. Oslovil ho, no vietor odvial jeho slová. Zakričal z plných pľúc, že už chce vysadnúť, ale tvor ho buď nepočul, alebo ignoroval. Sebastián sa však nevzdával, kričal, búchal päsťami do jeho krku. Až strácal hlas a ruky mal celé zakrvavené, no s Tacrom to ani nepohlo. Ďalej letel, akoby tento let nikdy nemal skončiť.
Leteli snáď celé dva dni. Sebastián sa už pomaly lúčil zo životom. Bol príliš zoslabnutý a dehydrovaný. Hrozilo, že spadne, alebo uschne, no smrť si ho určite nájde. V beznádeji pocítil ako sa Tacro potácal vo vetre, tiež bol zoslabnutý, nakláňal sa k zemi. Klesali prudko, no pristáli jemne a ladne, ako to len dokáže obrovský Tacrolimus. Na smrť vyčerpaný Sebastián sa zošuchol na zem. Spravil krok, no kolená sa mu podlomili a klesol na trávu. Oprel sa rukami, no nakoniec sa celý zvalil. Ležal tam obrátený tvárou k Tacrovi.
Tacro nehybne ležal na tráve, mal neprirodzenú šedú farbu a nedýchal. Aj mňa čaká taký osud? opýtal sa sám seba Sebastián. Nechcel to, nedopustí to. Obzrel sa. Len kúsok pred ním bolo jazierko. Plazil sa k nemu, neochvejne a bez prestávky, s odhodlaní prežiť. Napil sa z priezračnej vody a s čoraz väčšími dúškami rástla aj jeho nádej. Poobzeral sa, kde to vlastne je. Kopce lemované lesmi a jazierko. Na priezračne modrej oblohe zbadal niečo neuveriteľné. Skupina Tacrolimusumov poletovala nad kopcami. Je takmer nemožné stretnúť jedného, no v takomto počte... Zatajil dych.
Ocitol sa v ich utajenom domove. Úbohý Tacro, ktorý ho sem priviedol, musel celý život stráviť opustený a ranený. Jeho posledné želanie bolo vrátiť sa k rodine. Bol šľachetný, v dobrom chlapcovi, vo svojich posledných dňoch života, ukázal nádheru letu a ukrytý raj mocných Tacrolimusumov. Sebastián zrazu začul divoký škrekot. To sa ozývala rodina mŕtveho Tacra, plakala nad jeho smrťou a žiadala odplatu. Okrídlené tvory pristáli na čistinke vedľa tela. Zaujali útočnú pozíciu a škriekali na Sebastiána. Určite si mysleli, že on ho zabil.
Sebastián sa postavil tvárou oproti rozzúreným Tacrom. To bude trvať ešte dlho, kým všetko vysvetlím, pomyslel si. Odhodlaný čeliť ich hnevu, pozrel sa im do očí. Hlboko sa uklonil, najlepšie ako vedel, pred ušľachtilými tvormi rodu Tacrolimusum.

Prihlásiť na odber: Komentáre ( Atom )