Krajina snov: Ako jedna káva zmenila môj život

nedeľa 30. septembra 2012

Ako jedna káva zmenila môj život

„Niekedy sú to tie najmenšie rozhodnutia, ktoré môžu navždy zmeniť život.“ Kerri Russell

„Jednu kávu, prosím.“

Servírka naťukala objednávku a okamžite začala s prípravou. Zatiaľ čo žena čakala na svoju kávu, k pultu sa postavil vysoký, štíhly muž v obleku. Servírka sa k nemu obrátila, ani sa zbytočne neobťažovala prekričať šum letiskovej haly.

„Jednu čiernu kávu,“ objednal si muž.

„Cŕŕŕŕn. Cŕŕŕŕn,“ v pravidelnom rytme vyzváňal mobil. Žena položila tašku na zem a druhú, ktorú mala prehodenú cez plece si nešikovne otočila na stranu. Až sa jej podarilo z vrecka bundy vytiahnuť dotieravý mobil.

„Prosím,“ zdvihla.

Z mobilu sa ozýval krik nahnevanej ženskej, ktorý mohli počuť všetci okolo stojaci ľudia do jedného metra: „Kde toľko trčíte, slečna Lehová! Už ste dávno mali byť v práci. Na stole vám stoja papiere a plány na zájazd do Turecka už mali byť hotové.“

Úbohá slečna Zuzana Lehová si musela opäť zahryznúť do jazyka, aby svojej šéfke nepovedala zopár nepekných slov ohľadom jej neustáleho sekírovania. Jedného dňa sa jej postaví, určite, ale nie v tejto chvíli.

„Prepáčte. Hneď to vybavím,“ odpovedala Lehová.

„Pohnite si,“ ozval sa posledný príkaz z telefónu a hovor skončil.

Servírka postavila na stôl kávu. Lehová ako bez duše zaplatila. Hlavou jej dupotala malá bojová postavička, ktorá sa dožadovala spravodlivej odplaty za šéfkine slová. Čím viac sa ju snažila odohnať, tým bola otravnejšia. Raz a navždy to skončím, povedala si Lehová a plná odhodlania schytila kávu.

Nevšimla si, že hneď za ňou stojí pán v obleku, a ani nedokázala odhadnúť silu, s ktorou doňho vletela. Obsah pohára sa vylial a teplá káva zničila jeho oblečenie.

„Prepáčte,“ okamžite sa začala ospravedlňovať a servítkou zachraňovala čo sa dalo.

Muž bol chvíľu úprimne zaskočený, no nakoniec povedal: „Nič sa nestalo.“

Na pult už dorazila aj mužova káva a skôr než by došlo k ďalšej nehode sa Lehová pokúsila vzniknutú situáciu odčiniť: „Zaplatím vám aspoň kávu.“ A položila bankovku na pult.

„Som Dominik,“ predstavil sa muž, no Lehová si ho pramálo všímala. Trápnu situáciu chcela mať už dávno za sebou.

„Zuzana,“ povedala už otočená s očami na dverách z letiska. Schmatla tašku a spravila sotva pár krokov, keď ju zastavil Dominik. Dotkol sa jej ruky. Bola nútená zastať. Otočila sa. Stretli sa im pohľady. Ten okamih sa Zuzane zdal nekonečný.

„Pomôžem ti s taškami?“ nečakal na odpoveď, len schmatol Zuzanine tašky a s úsmevom sa k nej pridal. Zuzana neprotestovala.

„Bola si na služobnej ceste?“ opýtal sa Dominik. „Prepáč, ale ten hovor sa nedal nepočuť.“

Zuzana sa zľahka zapýrila. „Áno, pracujem pre cestovnú kanceláriu.“

„Musí to byť skvelá práca. Myslím to, že stále cestuješ.“

„Moja pozícia šéfkinho poskoka nie je práve...“

V rozhovore ich prerušila pani s dieťaťom na rukách, hľadala toaletu. Zdalo sa to byť také normálne a prirodzené, keď sa zhostila slova Zuzana a pani veľmi milo - s úsmevom ukázala správnu cestu. Dominik bol očarený, nevedel pochopiť, čo je to za ženu, ktorá v najväčšom zhone dokáže riešiť veci tak pokojne a ľudsky. I keď je trochu nešikovná, spomenie si na kávu.

Potom vyšli von. Bez hluku cestujúcich v letiskovej hale im bolo obom lepšie. Zuzana ukázala na oproti stojacu autobusovú zastávku. Dominik jej z vlastnej iniciatívy stále niesol tašky.

„Netúžila si niekedy po lepšej pozícii?“

„Iste, ale moja aktuálna práca v Travel City mi neumožňuje povýšenie či akýkoľvek profesijný rast.“

„Čo takto zmeniť pozíciu z poskoka na vedúcu oddelenia?“

„To by bolo skvelé, keby to bolo reálne,“ uškrnula sa Zuzana, ktorá nemala tušenie o myšlienkových pochodoch svojho spoločníka.

Prišiel autobus. Ľudia začali nastupovať, no staršia pani nevládala zdvihnúť po schodoch do autobusu svoju tašku na kolieskach. Neúspešne sa s ňou mordovala. Zuzana pribehla k pani a pomohla jej.

Dominik si už bol takmer na sto percent istý. Položil Zuzkin kufor a prečítal si visačku. Zuzana Lehová, už pozná celé jej meno. Pozrel sa na majiteľku kufra v pravej chvíli, keď bola babička usadená v autobuse. Ako pravý džentlmen podal Zuzke tašky. Rozlúčili sa. Zuzana si myslela, že navždy.

Autobus odišiel, Zuzana a jej tašky tiež. Dominik si vytiahol z vrecka nohavíc mobil. Vyťukal číslo a priložil si ho k uchu.

„Našiel som tú pravú osobu. Zuzana Lehová. Za každú cenu to miesto vybav. Nemôžeme si dovoliť zlyhať. Ona je na tú prácu ako stvorená.“

Zuzana stála pred dverami do šéfkinej kancelárie a odhodlávala sa vojsť. Nervózne si uhladila vlasy zviazané do drdola a sukňu si posunula nižšie, pod kolená. Povzdychla si a otvorila dvere.

Za stolom sedela jej šéfka, pripomínajúca ropuchu, ako bola nadutá od zlosti. Nechutne sa rozvaľovala na otočnej stoličke a kvákala akési nezmysli do telefónu. Podľa všetkého zase niekomu nadávala za jeho neschopnosť.

„Dobrý deň,“ pozdravila Zuzana, keď šéfka nahnevane buchla slúchadlom do telefónu.

„Ste neskutočne pomalá, slečna Lehová.“ Šéfka sa pozrela na hodinky a pokračovala, „To, že ste na služobnej ceste ešte neznamená, že si môžete z cestovky robiť holubník. Tú stratenú hodinu si pekne odpracujete,“ vyhrážala sa. Nezdalo sa, že by mala v pláne prestať.

Zuzana toho už mala dosť. Zbierala sa v nej zlosť, ktorá prevládla nad zdravým rozumom.

„Nebudete ma tu urážať. Nie som vaša cvičená opica!“ Šéfka zostala zaskočená, ešte sa jej nestalo žeby si na ňu niekto takto dovoľoval, a k tomu obyčajný podriadený.

„Dobre si rozmyslite, čo mi poviete! Nemusíte ma počúvať, pokojne môžete aj odísť,“ postupne zvyšovala hlas. Zuzana mala chuť vrátiť slová späť, ale to sa nedalo. Teraz sa nemôže ospravedlniť. Jej ticho pôsobilo na ropuchu ako balzam. Postupne sa dostávala do svojej kože, cítila, že vyhráva. „Teraz na všetko zabudneme a vy sa vrátite k práci.“

„Nie,“ odbila ju Zuzana. Zdvihla oči k beštii, pozrela sa do jej bezcitnej tváre. Tento boj nevyhrá. Aspoň nie tak ľahko. „Nie,“ povedala hlasnejšie, „nezabudnem na vaše slová. Nenechám to. Dokedy si myslíte, že vám budú všetci okolo akceptovať vaše komandovanie? Mali by ste sa spamätať. Trochu ľudskosti a empatie by vám nezaskočilo.“

„To stačí,“ skočila jej do reči. Slová zamestnankyne ju ani trochu nezasiahli, ani sa o ňu neobtreli. „Máte padáka!“ Šéfka vytiahla najsilnejšiu zbraň.

„Aj tak by som tu už dlhšie nezostala,“ odolávala Zuzana, vrela v nej bojovná nálada, ktorá sa nedala zastaviť. „Všetci sa vás boja a za chrbtom ohovárajú. Takúto prácu nechcem, aj keby som mala zostať nezamestnaná. Zbohom.“ Bola práve na odchode, keď sa otvorili dvere.

„Dúfam, že nevyrušujem,“ ozval sa známy hlas. Dobre, že jej nespadla sánka, keď tam uvidela stáť Dominika v obleku a čistej košeli. Prezrel si ich a doširoka sa usmial. Vôbec sa nečudoval zoskupeniu, ktoré vzniklo v kancelárii. Bude to rýchle, dve muchy jednou ranou, pomyslel si. „Výborne, ste tu obe. Dámy, ešte raz sa ospravedlňujem, ale musím niečo prebrať.“

„Práve je na odchode,“ povedala šéfka a ukázala na Zuzanu. „Môžeme sa porozprávať, pán riaditeľ,“ dodala. Zuzana bola zmetená, šéfka vystrašená a Dominik, vlastne riaditeľ, neoblomný.

„Tak to skrátim,“ pozrel sa na riaditeľku oddelenia a podal jej papier. „Rozhodnutie o výpovedi z dôvodu sťažností na vašu osobu.“

„Čo... Čo, prosím? To je vtip,“ nechápavo krútila hlavou šéfka, vlastne už bývalá šéfka.

„Bohužiaľ, nie. Ostatní zamestnanci si myslia, že svoju prácu vedúcej už nedokážete ďalej vykonávať. Počty objednávok, hovoria proti vám, je mi to ľúto.“ Šéfka už dlhšiu dobu mala na mále, svoju šancu už dostala, no jej správanie sa nezmenilo.

„Som zvedavá ako tak rýchlo nájdete za mňa náhradu,“ ozvalo sa šéfkine sebavedomie. Ešte stále si myslela, že jej prácu dokáže robiť len ona a nikto iný.

„Vlastne vám na to môžem hneď odpovedať,“ otočil sa k Zuzane, „Pani Lehová bola vybratá ako vaša nástupkyňa. Zatiaľ nepodpísala zmluvu, ale vedenie pevne verí, že túto ponuku neodmietne.“ Zuzana sa nezmohla ani na slovo. Koleso osudu sa točilo tak rýchlo.

„Všetci sa tu zbláznili!“ zvrieskla ropucha. „Nula je povýšená a šéfka vyhodená. Vtáky plávajú a ryby lietajú,“ šéfka začala hovoriť nezmysly. Vyšla z kancelárie a mávala pritom rukami nad hlavou ako blázon.

„Je to pravda?“ opýtala sa Zuzana, keď ostali s Dominikom sami.

„Áno,“ prikývol.

„Ako je to možné, že len tak, z ničoho nič...“

„Si veľmi dobrý človek, Zuzana. Tvoja empatická duša je to, čo naša cestovná kancelária Travel City potrebuje. Prijímaš teda moju ponuku, prosím?“

„Prijímam.“ Usmiali sa na seba. Zdalo sa im, že osud len rozložil karty a hra začína. Čakalo ich spoločné priateľstvo a možno viac. Tak rýchlo sa Zuzanin život zmenil od základov. Stačila na to jedna káva.

Žiadne komentáre :

Zverejnenie komentára

Prihlásiť na odber: Zverejniť komentáre ( Atom )