Krajina snov: 2013

streda 19. júna 2013

Púšť

Na púšti nie je žiaden život. Len nekonečný piesok kam oko dovidí.

„Haló! Je tu niekto?“

Volať, hovoriť je tu zbytočné. Aj tak tu nie je osoba, ktorá by na môj hlas odpovedala, ktorá by sa ma dotkla a ubezpečila, že nie som sám. Môžem túto krutú pravdu zmeniť? Budem tu, medzi zrniečkami piesku, hľadať priateľa? Neviem, či mám nádej. Veď púšť je taká veľká a ja taký malý. Som stratený. Nieto tu cesty či chodníka. Ktorým smerom sa mám vydať? Môžem na púšti blúdiť celý život, až kým ma piesok nepochová...

Je to ťažká cesta. Ale je tu istá nádej, keď budem veriť, že je. Na púšti sa skrýva oáza - svetlá, zelená a plná života. Priateľsky ma objíme veľkými palmovými listami, ovlaží mi tvár čerstvou vodou, ktorej prameň je hlboko v útrobách zeme. Zotrie uschnuté slzy z mojej tváre.

Či som vedel, že je tam? Vždy je tu nejaká oáza. Netreba ju hľadať. To ona si našla mňa.

streda 12. júna 2013

Dážď

Tu sa začína môj príbeh. Na mieste, ktoré mi nepatrí, vlastne, doteraz nepatrilo. Cintorín je miesto posledného odpočinku mŕtvych. A ja nie som mŕtvy, aspoň zatiaľ, len moje telo ticho stoná bolesťou. Umiera a ja by som mal umrieť s ním, ale nedokážem to. Som zbabelec, a celkovo divný. Zvalený na hrobe, ležím sťa na márach. Posledná posteľ, vlastne len kamenná doska. Čo najskôr by som si mal nájsť pekný, otvorený, čerstvo vykopaný hrobček, nech sa schúlim do zeme, prikryjem sa hlinou a všetci na mňa zabudnú. Budem spať a snívať. Navždy nepochopený blázon.

Prudko otvorím oči. Zmáha ma mdloba, teraz by sa mi zišiel poriadny preplesk od sestričky. Kedy to bolo, čo ma Emily naposledy poriadne vyfackala? Tie jej hladké ruky, čo na tvári pálili. Robila to s takým odhodlaním a vášňou. Aj keď som jej veľmi ublížil, ona mi vždy potom jemne pohladila červené líce. Akoby sa mi ospravedlňovala, no vedel som, že to nie ľútosť v jej očiach. Túžila sa ešte raz dotknúť tej zloby, čo spôsobila a pripomenúť mi následky. Fungovalo to. Nikdy nezabudnem na jej silnú pravačku.

Po smrteľne priesvitných lícach mi tečú kvapky. Niektoré z nich sú aj slané spomienky na Emily. Zvyšok sú slzy z oblakov, ktoré padajú, snáď, zo samotných nebies. Neprinášajú žiadne city či emócie. Kvapky cupotajú na listoch stromov, na náhrobné kamene a kríže. Vpíjajú sa do zeme a mojich čiernych vlasov. Teraz by som dal všetko za uterák alebo aspoň pršiplášť. Nenávidel som plášte do dažďa, lebo sú celé gumené, páchnu a pri chôdzi šuštia. Bránili by mi len v pohybe a ja vždy rád utekám a kráčam slobodne, aj za dažďa. Mojim priateľom bol za takéhoto počasia dáždnik. Veľký, šedý, pánsky dáždnik. Tesne vedľa mňa je zvalený. Rovnako zničený ako ja. Aká irónia, teraz sa nevládzem ani pohnúť a nie to zdvihnúť a roztiahnuť dáždnik.

Prudko zakašlem a chytím sa za hruď. Ako dlho ešte? Smrťka si dnes dáva na čas. Pozerám sa pred seba, neunúvam sa so zatváraním očí, keď to príde, tak to nechcem prespať. Niekoľko perfektne upravených hrobov z rôznych druhov kameňa. Na nich dohorené alebo vetrom sfúknuté sviečky a kytice kvetov, pestrofarebné, že sa zrazu cítim ako doma na záhrade. Je leto a toto je krásny sen. Úchvatné miesto posledného okamihu života. Aspoň nebudú mať veľa práce s prevážaním môjho tela. Rovno si usteliem v hrobe. Už stačí len zavolať kňaza a pohreb sa môže začať.

Začujem zvuky. Čvachtanie topánok na blatovej cestičke. Neodvážim sa otočiť, nemám dosť síl. Predo mnou, na hrobe, kde práve vylihujem sú ruže. Kytica červených ruží. Nemusím ich počítať, viem, že ich je trinásť. Kvapôčky dažďa dopadaj na tie dokonalé hlavičky, lupienok po lupienku, až k stonke a veľkej, bielej mašli. Sú ešte čerstvé. Odhodlane čelia novým prívalom kvapiek. A ja, kiežby som to dokázal. Klepem sa od zimy, bolesti a niečoho temného, čo sa skláňa nado mnou. Zúfalo natiahnem ruku. Jeden kvet, len jeden... Na hrob nepatrí nepárny počet, vždy má byť párny. Len kúsok...

Niečie svaly rozhodnú proti mne. Obrátia ma na chrbát tvárou k oblohe a osobe s kapucňou.

-Uuu... - dostanem zo seba tiché koktavé slovo. -Ruuuža.- Je to len šepot, nič viac.

Dážď akoby pomaly utíchal. No moje slová zdali sa aj tak stratené v doznievajúcich kvapkách.

-Zdravím.- Ruky v kožených rukaviciach si stiahnu dole kapucňu. S pod nej vykukne tvár. Špinavá od sadze, plná modrín a otlčených miest, no predsa krásna a neodolateľná, čistá línia lícnych kostí, špicatý nos, vábivé čierne oči bez bielok. Bledá, sivastá pokožka a krátke čierne vlasy stojace v heroickom účese. Akoby z neho bolo čítať koniec. Ak by ste sa niekedy pýtali, čo uvidíte na konci všetkých vekov, tak by to bola práve táto tvár s vábivým úsmevom.

-Kto?- ticho vydýchnem.

-Ja nezdvorilec,– s úsmevom mi podá ruku. Keď vidí, že tá moja nie je už v mojej moci, (nevládzem ju zdvihnúť,) sám sa načiahne, vezme moju doteraz vystretú ruku, čo sa tak bezmocne snažila dosiahnuť k ružiam, do svojej veľkej dlane.

-Moje meno je Asura.– Nastane teatrálna pauza, no so mnou to ani nehne. –Som podliak, ničomník, zloduch, pokušiteľ a diabol. Čokoľvek z toho, len pre potešenie. – Ďalší široký úsmev, čo odhalil dokonalé biele zuby, nechutne špicaté.

-Teší ma.- Jemne som kývol hlavou na pozdrav a potriasol mu rukou. Akoby mi neznáma sila vliala do tela život. Hlas som mal pevný, ani stopy po chrčaní. –Som Severinus a čoskoro už nebudem.-

-Všimol som si ťa, hneď ako si vošiel na moje územie. Smrť máš už na jazyku, drahý smrteľník. Ale viem ti od toho ľahko odpomôcť. Poznám smrť... – zastavil sa uprostred vety. Jeho čierne démonické oči na mňa žiadostivo hľadeli.

-Zaujímavé,- odtiahol som od neho ruku. Nepáčil sa mi. Je prirodzenou vlastnosťou ľudí chrániť si svoj život, je to umenie prežitia. Ja som už nemal veľa času, už iba minúty. –Určite je to lákavá ponuka. Pre väčšieho blázna ako som ja. – „Čo ak som už mŕtvy?“ napadlo mi. –Ďakujem, ale radšej budem spať,- prekrížil som si ruky na hrudi.

-Neunáhli sa,- sladko zanôtil démon Asura. –Ešte nevieš v čom spočíva moja ponuka. Či nestojí si počkať chvíľku, vypočuť múdre slová? Neobanuješ. Darujem ti tento cintorín, možnosť znovu žiť, budeš sa mi o neho starať. Budeš si môcť robiť čokoľvek, čo si nestihol za života. Potrestať darebákov, ktorí ti ublížili, pomstiť sa. Opäť získať lásku dievčiny, ktorá ťa opustila. Budeš mať, – teatrálne rozhodil rukami, - všetko! – Potom sa pozrel na Severinusa, muža, ku ktorému hovoril. Oči mal vyvalené, srdce tiché a dych žiaden. –Ešte ťa nenaučili, že je nevhodné zomierať uprostred rozhovoru?! –Pokrútil hlavou. Nasadil si kapucňu, dlhým, čiernym plášťom prikryl muža a potom s ním zmizol.

Ostal po nich len prázdny cintorín, hroby, zhasnuté sviečky a kytica červených ruží po daždi. Bolo ich presne trinásť.

***

Pokračovanie príbehu... môžete očakávať :)

Najkrajšia rozprávka

Kde bolo tam bolo, v jeden ďalekej zemi, žila jedna chudobná dievčina, čo nemala ani kúska chleba do úst. Bývala so zlou macochou a dvomi nevlastnými sestrami. Tie ju nútili umývať im nohy, masírovať im otlaky a triediť pohľadnice. Pretože poštu nikdy nedostali, tak si kupovali prázdne pohľadnice a vystavovali ich všetkým na obdiv. Dievčina, ktorú volala macocha Tekvica, sa sklonila nad škatuľami plnými pohľadníc a znovu ich triedila. Raz jej prikázali, že podľa miesta, kde ich kúpili, inokedy podľa obrázku navrchu a teraz podľa dátumu ich výroby.

Zlá macocha prišla za Tekvicou, schytila škatuľu a celý jej obsah vysypala na podlahu.
„A máš prácu, zmija.“ Toto bol spôsob akým si na úbohú Tekvicu vyvršovala svoje komplexy.
Macocha bola stará čarodejnica, ktorú vyhodil zo spolku Hnusných bradavíc, lebo ju nikto nedokázal vystáť, bola pre nich až príliš hnusná. Nepomohlo jej ani, keď privolala draka do vedľajšej dediny, aby tam ohňom povypaľoval domy úbohých ľudí. Len nad ňou pokrútili hlavou.

V tej istej zemi, no na inom mieste, žil jeden chlapec, čo sa ničoho nebál. Tak sa jedného dňa rozhodol, že pôjde do sveta na skusy. Až prišiel do dediny, kde vyčíňal hrozný drak. Nechal sa predviesť pred kráľa a ponúkol mu pomoc. Kráľ, celý šťastný, potľapkal mládenca a ukázal mu miesto, kde drak spával.

Mladík poľahky našiel draka, lebo príšerne chrápal.
„Dobré ráno.“ pozdravil. Drak otvoril oči a nahnevane na pomrvil.
„Prepáčte, že vás budím, ale nemohli by ste sa presunúť do hôr, kde je viac miesta, tu vyrušujete chudobných ľudí.“

Drak sa postavil na predné a otvoril papuľu so zubami ostrými ako britvy.
„Čo si zač, že mi chceš rozkazovať?“
„Len chlapec, čo sa ničoho nebojí,“ nedal sa hneď odbiť mladík.
Drak si ho zmeral, dýchol na neho svojim storočným zápachom. Mladík ani okom nemykol.
„Vážne máš odvahu,“ pripustil drak. „Vyrušuje moje chrápanie ľudí?“ opýtal sa. Mladík pokrútil hlavou. Drak zakašľal.
„Už som z tohto celý chorý, ani vyspať sa nemôžem. Všade je toľko hluku a to moje chrápanie... Neviem sa ho zbaviť,“ posťažoval si drak.
„Na to viem jeden liek...“ Nahol sa ku drakovi a pošepkal mu do ucha.
„Ohó,“ zaradoval sa drak. Odrazil sa na svojich silných nohách a už letel. „Ďakujem,“ zvolal ešte z diaľky.

Mládenec sa vrátil do hradu ku kráľovi a ten mu daroval za zbavenie sa draka pol kráľovstva. Odvtedy mu ľud zvolával na slávu pod prezývkou Dračí hrdina. No mladík nespyšnel, práve naopak, viac si všímal chudobných ľudí a chcel im pomôcť.

Medzičasom sa striga dopočula, že jej drak zmizol do hôr. Bola sa za ním pozrieť, s myšlienkou, že ho presvedčí, aby sa vrátil. Drak však o návrate nechcel ani počuť. Konečne sa vyspal, nemal kruhy pod očami a po jeho boku stála krásna dračica, ktorá si ho nedala. Oba draky vychrlili plamene na strigu a tá s krikom a horiacim zadkom utekala preč.

Keď sa macocha vrátila domov, tak Tekvica práve skončila s triedením pohľadníc.
„Tekvica, hybaj mi natrieť boľaví chrbát,“ kričala na ňu.
Tekvička bežala po masť a opatrne jej natierala chrbát.
„Keď dostanem toho Dračieho hrdinu do rúk, tak ho pričapím ako švába,“ vyhrážala sa striga.

Prišli dedinské slávnosti, na ktorých nemohol chýbať Dračí hrdina, macocha, jej dve dcéry a Tekvica. Na pódiu stál sám kráľ a predstavil davu hrdinu, ktorý ich zbavil draka. Ľud búrlivo tlieskal. Dračí hrdina sa uklonil.
Striga nečakala a okamžite zaútočila, najtvrdšie ako vedela.
„Ty, že si zabil draka? Hahaha,“ začala sa mu vysmievať, „Drak si pokojne žije v horách a ty máš byť náš hrdina?“ ohradila sa. Ľud s napätím počúval.

„Draka som skutočne nezabil,“ ozval sa Hrdina, „ale to som ani nikdy nepovedal. Len som mu poradil, že by sa mu lepšie žilo v rodnej zemi medzi svojimi.“ Strigu išlo rozdrapiť. Parilo sa jej z uší a vydávala divné zvuky ako lokomotíva.
„Upokoj sa, teraz je omnoho šťastnejší, to musíš uznať,“ usmial sa na najedovanú strigu.

„Aby ťa čert zniesol zo sveta,“ jedovala sa.
„Keď príde, tak ho pozvem na panáka,“ rozosmial sa mladík, čo sa ničoho nebál.
„Čo!“ zvolala striga. Nedokázala tomu pochopiť, on z nej nemal strach. Všetci ju len vyháňali z klubov a večierkov, lebo bola na nich hnusná, no s ním to nepohlo.
„Čo prosím?!“ zakričala na neho, no vtom to s ňou urobilo puf a ona za zmenila sa lekvárovú buchtu.

„Prosím“ bolo kúzelné slovo, ktoré žiadna striga nemohla povedať za svoj život, lebo by sa jej stalo to isté, čo Tekvičkinej macoche. Zmenilo ju to na buchtu, ktorú jej dve dcéry zo žiaľu zjedli a tiež sa premenili na dve buchtičky.

Tekvica bežala za mladíkom a vďačne ho objala.
„Vyslobodil si ma spod rúk zlej strigy. Ako sa ti len odvďačím?“ Nemusela viac hovoriť. Mladík sa do nej na prvý pohľad zamiloval a vzal si ju za ženu. Spolu žili šťastne v zámku s kopou detí, až kým nepomreli.

Mamička zatvorila rozprávkovú knižku. Obidve deti už tvrdo spali, len otecko s napätím počúval až dokonca.
„Kde bolo tam bolo, v jednej ďalej zemi, žilo dievča... Ktoré volali Tekvička,“ nežne pobozkal mamičku na čelo.
„A jeden chlapec, čo jej zachránil život,“ vrátila mu bozk.

Najkrajšia rozprávka je tá, ktorú prináša sám život.

nedeľa 9. júna 2013

Dve strany

„Nechcem ostať sám.“ Oblaky sa pomaly kĺzali po letnej oblohe. „Som sám,“ sklonil hlavu a pohľad uprel niekam hlboko, hlboko do zeme až pod štrk a prach, steblá suchej trávy.

„Nikto nie je skutočne sám. Je to len o pohľade na vec,“ prihovorila sa mu chápavým hlasom, no predsa odporujúc jeho presvedčeniu. „Ber to z tej lepšej stránky, aspoň nie si s nejakým idiotom, ktorý by ťa len trápil.“

„Lepšia stránka...“ zamumlal do zeme.

„Všetko má svoje dobré a zlé stránky.“

Pozrel sa na ňu a ona mu to opätovala úprimným podhľadom do očí.

„Ja mám na pravom kútiku zlú stranu,“ ukazovákom sa dotkla svojho pravého kútika úst, „a na ľavom mám dobrú stranu,“ presunula prst na opačnú stranu pier. Nevinnú ruku, čistú ako práve umytú, bez laku či iných chemikálii, zložila späť na kolená.

Slabo si odfúkol, jemne potriasol hlavou a potom sa na ňu opäť pozrel s tým hraným úsmevom „všetko je ružové“.

Videla na ňom, že nechápe. Nechcel to pochopiť. Keby to naozaj chcel pochopiť, tak by na všetko prišiel aj sám.

piatok 7. júna 2013

Kedy to začalo ... alebo Únik z temnoty

Začalo sa to celkom obyčajne. Zasvietilo slniečko, ešte také mladé a nesmelé, vykuklo spoza dymových oblakov a ožiarilo ten malý kúsok sveta, kde sa všetko len začínalo.
To bol začiatok.
Ale predtým bolo ešte niečo.
Vezmem Vás na malý výlet časom, späť na miesto, kde som bola ešte malá (menšia) a po prvýkrát som vyťukávala svoju prvú poviedku do počítača. No, nezľaknite sa, bude tam tma. :D

Únik z temnoty

Tma. Obklopuje ma nekonečná temnota. Sedím na studenej zemi a jediné, čo vnímam je tma a chlad. V tejto nekonečnej čierňave nebolo nič povzbudivé, nebolo nič čo by ma spravilo šťastným. Tu, v ničote, spomenul som si na slová môjho duchovného: Ty si moje útočište a pevnosť moja, v teba mám dôveru, Bože môj.

Boli mi jedinou útechou. V bázni, uveril som týmto milým slovám. Rozpažil som doširoka ruky a modlil sa k bohu. Moje prosby boli vyslyšané. Ľavou rukou som nahmatal kamennú stenu. Ako dlho tu tá stena už musí byť? Bol som blázon, že som si ju nevšimol. Oprel som sa chrbtom o stenu, no moja nádej sa pomaličky začala v studenom kameni vytrácať. Potom sa mi v hlave objavili slová môjho učiteľa náboženstvá: Pán je moje svetlo a moja spása, koho sa mám báť? Pán je ochranca môjho života, pred kým sa mám strachovať?

Predstavil som si Boha ako svetlo, ktoré nikdy nezhasína. Toto svetlo bolo v tejto temnote také jasné. Videl som svetlo, pretislo sa za mojimi viečkami. Otvoril som oči. Musel som byť slepí, keď som zatváral oči. Bol som v malej miestnosti, kamenné steny, mreže, a slabé svetlo lampy.

„Kde som to?“ opýtal som sa chlapa, ktorý sedel na opačnom konci miestnosti. Nevedel som, že tu so mnou niekto je. Chlap sa pomrvil a otočil hlavu ku mne. Mal krátke mokré vlasy, na líci dlhú jazvu a na ústach mu pohrával úškrnok.

„Dosť, že si sa prebral. Už dve hodiny si bol mimo,“ ozval sa chlap hrubým hlasom, „Ja som Tom, ale všetci ma tu prezývajú Smrtiak alebo Kyselina. Vítam ťa vo väzení!“

„Kyselina? Väzenie?“ ani slovo som mu nerozumel.

„Ty si na to nepamätáš? Ani sa ti nedivím, potom čo ťa tak zbili. Museli ťa poriadne udrieť do hlavy. Cha-cha,“ začal sa smiať pri mojom nechápavom výraze. „Počul som ako si o tebe policajti šuškajú,“ teraz hovoril už vážnym tónom, „Vraj si pozabíjal celú triedu a dvoch učiteľov, plus riaditeľa školy. Celé si to zvládol za necelú hodinu, len s obyčajným nožom...“

Ďalej som už jeho slová nevnímal. V hlave sa mi vynárali vlastné spomienky, veľmi bolestné spomienky. Mal to byť normálny školský deň... Stalo sa to cez hodinu náboženstva. Už som jednoducho nemohol ďalej počúvať tie nezmysly. Všetko som mal naplánované a v ten správny okamih som vytiahol nôž. Prekvapilo ma, ako ľahko sa dá zabiť človek. Prvých dvoch som odrovnal bez problémov. Všetko by išlo ľahko, nebyť tej dory, ktorá začala kričať. Nastal zmätok. Chceli utiecť, no ja som im v tom zabránil. Sekal som nožom ako šialenec. Z triedy sa nedostal ani jeden živý. Všade bolo veľa krvi. Na chodbe jačali žiaci, keď ma uvideli s nožom. Riaditeľ sa mi dostal do cesty. Sek...

Po tele mi prebehli zimomriavky. Zabil som ich. Som vrah! Vlastné myšlienky ma desili.

Nech sa vám stane, ako ste uverili.

Nie! Ja by som nikdy niečo také nespravil. To som nebol ja! Cítil som, ako tie zlé spomienky miznú. Nestalo sa to. Uspokojil som sa s mojou vierou.

Pozrel som sa na svojho spoluväzňa. Práve skončil so svojím určite pútavým rozprávaním. „Dnes zdrhneme,“ sykol som. Nechcel som tu byť ani o minútu dlhšie. Útek sa mi zdal najlepším riešením.

Chlap prikývol, vstal a sadol si ku mne. „Mám plán,“ šepkal, no neotočil sa na mňa. Dával pozor, či niekto nejde okolo. „Na túto chvíľu som čakal dlho. Vo dvojici to bude hračka.“

Jeho plán sa mi pozdával. Mal síce muchy, no lepší nebol poruke.

Zaujali sme dohodnuté pozície. Máme len jeden pokus. Buď to vyjde alebo nás šupnú do ešte stráženejšieho väzenia, z ktorého sa človek môže dostať len v pohrebnom voze. Asi by som sa mal pomodliť, uvažoval som. No zrazu som si nevedel spomenúť na žiadnu modlitbu. Pochyboval som, že muž prezývaný Smrtiak nejakú pozná.

Všetko je možné tomu, kto verí! Pozrel som sa na všetky strany. Kto to povedal? Tom, ktorý práve skúmal svoju zásobu zbraní zložených z dvoch pripináčikov a jednej lyžičky, nič nepočul. Ten hlas som počul len ja v mojej hlave. Som blázon! Už dlho som to o sebe tvrdil, no teraz sa to potvrdilo. Zaplo mi. Ja a Tom chceme ujsť zo stráženej väznice, ktorú obliehajú desiatky policajtov s pištoľami, len za pomoci dvoch pripináčikov. Sme šialenci! Ako sa nám to môže podariť?

Všetko je možné tomu, kto verí! Znovu ten hlas.

„Ja verím!“ kričal som v duchu. Moje pochybnosti sa zrazu odplavili. Veril som, že náš plán vyjde.

K dverám sa približovali zvuky štrngajúcich kľúčov a ťažkých krokov. Pripravili sme sa. Tomovi sa podarilo zahrať úžasné divadlo a strážnik hneď otváral dvere. Naša pasca klapla! Ako inak, Smrtiak mal stým už skúsenosti. Prinútil strážnika otvoriť celu a dostal ho úderom do bezvedomia, bolo to ľahké. Vlastne sme mali šťastie, musel byť nový a neskúsený. Tom mu prehľadal vrecká. Schmatol som zväzok kľúčov. Zíde sa.

„Sakra! Nemá zbraň,“ nadával Tom. Nechápal som jeho rozhorčenie. Načo by nám bola zbraň?

Potichu sme utekali cez väznicu smerom k únikovému východu. Všetci svätý museli byť pri nás. Dvere boli otvorené. Keby sme išli hlavným vchodom, pútali by sme väčšiu pozornosť. Vybehli sme na čerstvý vzduch. Ešte nikdy mi nepripadal vzduch taký svieži. Na rozplývanie sme však nemali čas. Policajti zistili, že im ušli väzni. Spustili poplach. Sirény začali húkať a ja som si zakryl uši. Bežali sme ako o život k neďalekému lesu. Tam im ujdeme. Bol to omyl. Ani les neodradil policajtov naháňať nás. Za nami som začul streľbu. Už som chápal, prečo chcel Tom zbraň. Čo by som teraz dal za pištoľ.

Začali sme dychčať a spomaľovať. Zvuky streľby boli stále bližšie.

„Musíme.. sa.. rozdeliť,“ navrhol Tom lapajúc po vzduchu.

Fučiac som prikývol. Každý sme sa vydali iným smerom. O chvíľu mi Smrtiak zmizol z dohľadu.

Srdce mi tĺklo ako splašené. Nohy sa mi začínali pliesť a bál som sa, že každú chvíľu spadnem. Znovu som počul tie slová, ktoré prichádzali odnikadiaľ. Prestaňte a uznajte, že ja som Boh. Ja som Koreň a rod Dávidov, žiarivá ranná hviezda.

Boh je všade. Predstavil som si ho ako veľkú žiarivú guľu. Takmer som mohol cítiť na sebe to nekonečné sálajúce svetlo. Už som ďalej nevládal bežať. Oprel som sa o strom a naberal som nové sily. Nohy ma však neposlúchali. Zvalil som sa na zem. Ležal som tam rozčapený a pohľad som upieral do neba.

Ja, Ježiš, poslal som svojho anjela, aby som vám toho dosvedčil o cirkvách.

Hlas som už takmer nevnímal. Vtom som uvidel svetlo, ako sa blíži ku mne zhora. Prisahám, že som v tom žiarivom svetle rozoznal pár krídel. Musí to byť anjel, pomyslel som si.

Vy sami ste videli... Ako som vás niesol na orlích krídlach a priviedol sem k sebe.

Žeby som zomrel? V tej chvíľke by mi to vôbec nevadilo. Bol som dokonale šťastný. Odchádzam od toho všetkého. Konečne som v bezpečí.

Svetlo ma celého prikrylo. Zatváral som pred ním oči. Tma. Necítil som žiadnu bolesť. Žeby to bola smrť? Rýchlo som sa spamätal. Nie.

Pretrel som si oči a hlavu dal do priamej polohy. Sedel som za stolom v obdĺžnikovej miestnosti. Hodiny na stene ukazovali dve hodiny poobede. Z okna som videl slnko, ktoré sa pred chvíľou schovalo za oblak. Spomenul som si. Bol som v škole. Okolo v laviciach sedeli moji spolužiaci a pred tabuľou stál náš učiteľ. Realita bola krutá. Zaspal som na hodine náboženstva. Všetko to bol len sen.

Po ceste zo školy som si stále dokola premietal môj sen. Hľadel som do zeme a skoro som vrazil do muža v čiernom kabáte, ktorý prechádzal okolo. Stŕpol som. Zdalo sami to, alebo... Zvrtol som sa o pozrel sa na toho muža. Nezdalo sa mi to. Muž mal na líci dlhú jazvu. Aj on sa pozrel na mňa. Spoznal som ho. Bol to Tom. Usmial sa na mňa. Možno žmurkol, nie som si teraz istý. Zízal som naňho, ako pokojne kráča ďalej po chodníku. Nie je možné, že by som ho odniekadiaľ poznal. Bol len v tom sne. Otočil som sa a išiel som domov.

V tejto poviedke boli použité nasledovné úryvky z Biblie:

Ty si moje útočište a pevnosť moja, v teba mám dôveru, Bože môj. (91.žalm)

Pán je moje svetlo a moja spása, koho sa mám báť? Pán je ochranca môjho života, pred kým sa mám strachovať? (27.žalm)

Nech sa vám stane, ako ste uverili. (Matúš 9,29)

Všetko je možné tomu, kto verí! (Marek 9,23)

Prestaňte a uznajte, že ja som Boh. (Žalm 46,11)

Ja, Ježiš, poslal som svojho anjela, aby som vám toho dosvedčil o cirkvách. Ja som Koreň a rod Dávidov, žiarivá ranná hviezda. (Zjavenie apoštola Jána 22,16)

Vy sami ste videli... Ako som vás niesol na orlích krídlach a priviedol sem k sebe. (2. Mojžiš 19,4)

Malé postavičky s veľkými snami

Malé a bezbranné, postavičky s veľkými snami. Všetci sme najprv malí, snívajúci zberatelia príbehov. Poslucháči a hlavne čitatelia v ľudských osudoch aj fantasy svetoch. Raz však dospejeme a stanú sa z nás veľké POSTAVY, no zo stále veľkými snami, ak nie väčšími.

Kam s tými všetkými snami? Nemajte obavy, stačí si ľahnúť do trávy a nechať sa unášať vo vetre vašej fantázie. Už od malička som si zamilovala všetky tie príbehy, ktoré rastú z ničoho a zostávajú so mnou ešte dlho potom, čo príde posledná bodka.

Želám Vám veľa šťastia, nech sa Vám splnia všetky Vaše sny :)

piatok 24. mája 2013

Spomienka

Cesta sa kľukatí.

Nesie sny a túžby.

Do neznáma sa tratí.

Ochráni ich, kiežby.

Som v jej zajatí.

Unesiem tvoje sny,

aj tvoj hlas krásny.

Už sa mi nestratia

v púšti poznania.

Minulosti črepiny.

Slzy

Drobné kvapky krištáľovo čistej vody

slané od bolesti, šepkajúce balady,

prichádzajú z hĺbky duše,

ako dôkaz citov, ktoré nič nepremôže.

Nekonečná láska je v nich skrytá,

radosť aj smútok v nich vzniká i zaniká.

Prinášajú život, no prichádzajú so smrťou.

Sú zdrojom našich pocitov a ich podstatou.

Láska znamená strach o blízkych, čo chráni,

no ranám na srdci a bolesti nezabráni.

Bozk všetko nevylieči a slovo minulosť neodstráni.

Neskrývaj svoje city, nechaj ich vyplávať na povrch,

po prúžkoch sĺz nech sa plaví loď pravdy o nás dvoch.

Z útrob srdca sa prúdia slzy... Chceš ešte viac?

Nestačia ti ako dôkaz mojej lásky...? Čo viac?

Krčím sa do klbka prosiac, ale stále veriac.

Prídu krajšie dni a záchvaty smiechu,

váľajúc sa po zemi s bolesťou v bruchu,

drobné kvapky tlačiace sa z kútikov očí,

svet je stále blázniví a slza to dosvedčí.

Realita chce byť snom, no nemôže

Ešte sa dobre nepoznali. Len pred dvomi dňami sa spoznali, vymenili si čísla a dohodli stretnutie. Ono to nebolo ani skutočné rande. Ako by mohlo, keď ani jeden poriadne nevedel, čo to slovo „rande“ znamená. Nechceli to vedieť. Mali sa z nich stať len priatelia, nič viac nechceli. Tak prečo si s nimi osud zahrával?! Bláznivý a krutý osud.

Bolo im spolu dobre. Nenechali si ani chvíľku ticha. Potrebovali o sebe vedieť čo najviac. Pýtali sa a hovorili skryté vety zo svojho vnútra. Myšlienky, ktoré nikto nepočul z ich úst, či mohol odhaliť z ich správania. Boli k sebe úprimný, možno až príliš. Hovorili to, čo skutočne cítili. Dodávali si vzájomne odvahu, povzbudzovali sa v splnení svojich snov a túžob. Prechádzala medzi nimi pozitívna energia, sálala z nich ako zvláštna aura šťastia, pod ktorej lúčmi by sa chcel slniť asi každý.

Slová striedali letmé dotyky rúk. Neustále jej pripomínal aká je krásna a skvelá. Dobre sa to počúvalo, možno až príliš dobre. Prečo musel byť až taký dokonalý, taký elegantný? Odpoveď sa nenachádzala na jej čele, tak prečo ju nevidela v jeho tvári?

Na okamih sa zahľadela do diaľky, aby odohnala všetky zbytočné otázky. Nedala sa na ne nájsť odpoveď, tá, jednoducho, musela prísť sama, časom.

„Na čo myslíš? Aké myšlienky sa ti preháňajú hlavou?“ opýtal sa.

„Vidím zelené stromy. Veľa zelenej. Lavičky, ľudí. Sedím si v parku.“

„Samé fakty,“ zasmial sa nad jej nepodstatným a povrchným uvažovaním.

Zamyslela sa nad tým, to vážne nedokáže v takejto chvíli myslieť na nič hlbšie? Nedokáže cítiť vôňu čerstvo zalievanej trávy, nedokáže sa započúvať do šumu listov na stromoch a vychutnávať si deň s ním ako neopakovateľný okamih? Nemohla myslieť. Rozum ju už dávno zradil. Keby myslela, tak by neostala sedieť na lavičke už ani minútu, nedohodla by si stretnutie s chlapcom vo dvojici. Nie s ním. Nikdy by mu nedala svoje číslo a neexistoval by ani tento deň, keď mali oči len pre seba. Vnímali okolie len zľahka, v gestách a v slovách sa snažili dešifrovať skrytú správu, ktorá by im poradila, čo majú robiť.

Chytil ju za ruku. Nevedel, ako bude reagovať. Usmievala sa, no i tak ju znovu pustil. Stále mala položenú ruku na svojich kolenách s dlaňou otočenou k oblohe a čakala, kedy ju znovu chytí. Pod chvíľou sa pozrela na prázdnu dlaň a téma rozhovoru sa vliekla po kľukatých cestičkách priateľstva a lásky. Nechcela myslieť, no rozum jej občas zablikal. Chcela nechať svoje srdce, nech sa správne rozhodne, no to samo nevedelo, čo má chcieť.

„Je mi s tebou dobre,“ pantal ju svojimi sladkými lichôtkami. Cítila, ako pod jeho očami mäkne, no i tak sa nervózne hrala s prstami.

Naklonil sa k nej, bližšie k jej tvári a perám.

„Modré.“ Usmial sa. Akoby nevedela akej farby má oči.

Nastavil jej svoje plné pery, prižmúril oči a čakal, že sa k nemu pritiahne a pobozká ho. Nemohla. Bolo príliš skoro. Ešte ho nepoznala tak dobre. Chcela priateľa, aspoň zatiaľ. Nedozrel ten správny čas, očakávať čokoľvek viac ako kamarátstvo by bolo číre bláznovstvo z oboch strán.

Sklopila zrak k svojim rukám. Nemohla mu dať to, čo žiadal.

Rýchlo pochopil jej odmietnutie. Odtiahol sa a pozeral sa skleneným pohľadom. Videl to krásne, ktoré je neviditeľné.

Vrátili sa k rozhovoru, prešli sa parkom a snažili sa nemyslieť, ale pre dievča to už nemalo význam. Keď mala vypnúť rozum a nechať sa viesť citmi, tak... Zlyhala? Nie. Osud si s nimi pohrával. Nedalo sa tomu predísť. Nechápala, prečo.

Ich stretnutie bolo fajn. Nahovárala si, že to nebolo rande, nemohlo byť. Ak na tom nič nebolo a ona konala správne, tak prečo má stále v hlave ten spoločný deň?!

Cesta späť nie je. Pôjdu ďalej, každý svojou cestou. Už žiadne ďalšie spoločné stretnutia vo dvojici. Musí ho nechať ísť. Bude to tak lepšie, nahovárala si. No pri pomyslení na neho, ako mu bude dávať posledné zbohom, sa jej v očiach objavili slzy. Nemala by za ním plakať, veď sama túžila po kamarátovi. Viac nie. On nie je pán pravý, tak prečo mu motať hlavu. Raz mu tak či tak bude musieť povedať zbohom. Načo to odkladať. Ak jej na ňom naozaj nezáleží, tak prečo tie slzy? Bude jej chýbať? A ona jemu?

Nedokázala sa ho vzdať.

Navždy budú sedieť na bielej lavičke v parku, na pol ceste k životu. Nechá ho ísť, keď bude chcieť. Ak zostane, nenechá ho sedieť samého.

štvrtok 3. januára 2013

Hatlamanec

Hatlamanec hrajú hráči, ktorých buchnát či tvrdá rana neomráči. Rozdelení do dvoch družstiev proti sebe súperia. Loptu si hádžu, kopú alebo inak premiestňujú, len vo svojom tíme si prihrávajú. Avšak lopta je zákerná, pod silou mágie vie byť premenlivá. Zmení si smer, zrazí niekoho z nôh a zloží pár osôb. Nezdá sa vám to dosť? Nebezpečná hra je to. Keď ti do rúk vletí namiesto lopty dikobraz, strach a bolesť potlač, tímu to nepokaz. Trma-vrma na kruhovom ihrisku a v tom chaose je úloha hry započatá, že každý hráč, čo loptu chytí do desiatich sekúnd musí vymyslieť a povedať tú najväčšiu blbosť. Inak mu vytrhnú loptu násilím a čarami z rúk. Ale nie je blbosť ako hlúposť. Úmyslom hry Hatlamanec je všetkých rozosmiať, úplne zložiť na zem, že nebudú schopný ďalej hrať. Len ako malé sudy budú sa na tráve váľať a hlasno chechtať. Urážky sú zakázané, aj sprosté slová, tu len vtipy vládnu a nekonečné rozumy, čo pomätenci si kričia. Čím šialenejšie slová – vety, tým väčšia šanca na úspech. Ale nemožno zdržovať hru, rýchlo povedz, čo máš na jazyku, a prihraj loptu. Na víťazstvo si dosiahne družstvo, čo všetkých protivníkov naraz rozosmeje a pritom si zachová kamennú tvár. Úsmev sa nepočíta, Hatlamanec chce počuť smiech. A či sa ešte nezačala zábava, tá najlepšia časť len prichádza. Šampióni, ako každý šialenec, zakončia tancom Hatlamanec.

Svet úškľabkov

Výrobkom tohto storočia stane sa moja nová planéta. Súkromný svet pre všetkých bláznov, čo milujú smiech a zábavu. Nekončiace sa kolotoče, cesty bez konca, zábava bez ostychu či zábran. Hovoríte, že žiadna sláva? Či nepríde sem čarovný škriatok a nesplní vám tajne priania? Načo želania a túžby, keď tu netreba čakať na zázrak. Tu neexistuje nuda, ničota. Všetko má svoj smer, zámer a pôžitok, žiaden koniec ani začiatok. Prejdite sa po žiarivej záhrade s mäkučkými stromami, trávou, ktorá hreje ako koberec a obláčikmi sťa cukrová vata. Dotýkať sa ich a kochať sa farbami dúhy žiariacej záhony kvetín. Každý kúsok sveta je presvetlený od vnútra, akoby svetlo vychádzalo z predmetov. Všetko žiari svojim spôsobom. Kamene na modro a lavička na červeno. Prechádzajú sa tu, poskakujú tvory ľudské, čo vôbec nie sú ako ľudia. Majú síce ruky, aby mohli niekoho objať, či chytiť si zopár lietajúcich párkov, i nohy –dva napuchnuté balóny aby sa im pohodlne chodilo a žilo. Môžu sa ľahne nadnášať mesačnou chôdzou. Tu sa nikto neponáhľa, nie je na to dôvod. Žijú si tu v harmónii s miestnou prírodou. Občas prebehne väčšia skupina „pracujúcich“ občanov mesta. Na čele stojí hlavný navigátor, jeden zo starších, a volá na kolegov: „Nezastavujeme, nekonečná!“ Je to vcelku zábava, lebo ich úloha je nejasná, zameraná na dohľad nad behom života, zložená z úvah o smrteľnosti žuvačky. Ale aj taká žuvačka sa vždy využije pri výrobe niečoho iného, napríklad oblečenia. Zabudli sme povedať, že majú aj šaty. Každý podľa svojho uváženia, zväčša žiadne, inak nosia pozliepané kúsky z plyšových medvedíkov. Na rohu nám podá dievčina za hrsť marcipánových srdiečok. Tu neexistujú potreby, ani tie na toalete, čiže ani žiadne zápchy, jedlo sa len rozpúšťa v tele pre naše potešenie. Hodím si ružové kúsky marcipánu do úst, dutiny bez zubov, načo sú zuby a zubné kazy, lepšie je bez nich. Život je bez bolesti a útrap, tu len bláznivá škodoradosť vládne. Sa na nás niekto hurónsky smeje v záchvate šialenstva. „Cha, cha, cha,“ pridáme sa k nemu. Kto by sa nesmial, keď jeho tvár pretína obrý úškľabok, pery ako hrom veľké a oči vypúlené ako vajíčka na tvrdo. Nie nadarmo volám tento svet Úškľabkovom. Každý má svoju vlastnú špecifickú grimasu, ktorá sa nedá odstrániť ani chirurgicky. Je to niečo v nás, vo vzduchu, čo dýchame. Chceme sa zabávať, hrať a nič nám v tom nezabráni. :D

Prihlásiť na odber: Komentáre ( Atom )