streda 12. júna 2013

Najkrajšia rozprávka

Kde bolo tam bolo, v jeden ďalekej zemi, žila jedna chudobná dievčina, čo nemala ani kúska chleba do úst. Bývala so zlou macochou a dvomi nevlastnými sestrami. Tie ju nútili umývať im nohy, masírovať im otlaky a triediť pohľadnice. Pretože poštu nikdy nedostali, tak si kupovali prázdne pohľadnice a vystavovali ich všetkým na obdiv. Dievčina, ktorú volala macocha Tekvica, sa sklonila nad škatuľami plnými pohľadníc a znovu ich triedila. Raz jej prikázali, že podľa miesta, kde ich kúpili, inokedy podľa obrázku navrchu a teraz podľa dátumu ich výroby.
Zlá macocha prišla za Tekvicou, schytila škatuľu a celý jej obsah vysypala na podlahu.
„A máš prácu, zmija.“ Toto bol spôsob akým si na úbohú Tekvicu vyvršovala svoje komplexy.
Macocha bola stará čarodejnica, ktorú vyhodil zo spolku Hnusných bradavíc, lebo ju nikto nedokázal vystáť, bola pre nich až príliš hnusná. Nepomohlo jej ani, keď privolala draka do vedľajšej dediny, aby tam ohňom povypaľoval domy úbohých ľudí. Len nad ňou pokrútili hlavou.
V tej istej zemi, no na inom mieste, žil jeden chlapec, čo sa ničoho nebál. Tak sa jedného dňa rozhodol, že pôjde do sveta na skusy. Až prišiel do dediny, kde vyčíňal hrozný drak. Nechal sa predviesť pred kráľa a ponúkol mu pomoc. Kráľ, celý šťastný, potľapkal mládenca a ukázal mu miesto, kde drak spával.
Mladík poľahky našiel draka, lebo príšerne chrápal.
„Dobré ráno.“ pozdravil. Drak otvoril oči a nahnevane na pomrvil.
„Prepáčte, že vás budím, ale nemohli by ste sa presunúť do hôr, kde je viac miesta, tu vyrušujete chudobných ľudí.“
Drak sa postavil na predné a otvoril papuľu so zubami ostrými ako britvy.
„Čo si zač, že mi chceš rozkazovať?“ 
„Len chlapec, čo sa ničoho nebojí,“ nedal sa hneď odbiť mladík.
Drak si ho zmeral, dýchol na neho svojim storočným zápachom. Mladík ani okom nemykol.
„Vážne máš odvahu,“ pripustil drak. „Vyrušuje moje chrápanie ľudí?“ opýtal sa. Mladík pokrútil hlavou. Drak zakašľal.
„Už som z tohto celý chorý, ani vyspať sa nemôžem. Všade je toľko hluku a to moje chrápanie... Neviem sa ho zbaviť,“ posťažoval si drak.
„Na to viem jeden liek...“ Nahol sa ku drakovi a pošepkal mu do ucha.
„Ohó,“ zaradoval sa drak. Odrazil sa na svojich silných nohách a už letel. „Ďakujem,“ zvolal ešte z diaľky.
 Mládenec sa vrátil do hradu ku kráľovi a ten mu daroval za zbavenie sa draka pol kráľovstva. Odvtedy mu ľud zvolával na slávu pod prezývkou Dračí hrdina. No mladík nespyšnel, práve naopak, viac si všímal chudobných ľudí a chcel im pomôcť.
Medzičasom sa striga dopočula, že jej drak zmizol do hôr. Bola sa za ním pozrieť, s myšlienkou, že ho presvedčí, aby sa vrátil. Drak však o návrate nechcel ani počuť. Konečne sa vyspal, nemal kruhy pod očami a po jeho boku stála krásna dračica, ktorá si ho nedala. Oba draky vychrlili plamene na strigu a tá s krikom a horiacim zadkom utekala preč.
Keď sa macocha vrátila domov, tak Tekvica práve skončila s triedením pohľadníc.
„Tekvica, hybaj mi natrieť boľaví chrbát,“ kričala na ňu.
Tekvička bežala po masť a opatrne jej natierala chrbát.
„Keď dostanem toho Dračieho hrdinu do rúk, tak ho pričapím ako švába,“ vyhrážala sa striga.
Prišli dedinské slávnosti, na ktorých nemohol chýbať Dračí hrdina, macocha, jej dve dcéry a Tekvica. Na pódiu stál sám kráľ a predstavil davu hrdinu, ktorý ich zbavil draka. Ľud búrlivo tlieskal. Dračí hrdina sa uklonil.
Striga nečakala a okamžite zaútočila, najtvrdšie ako vedela.
„Ty, že si zabil draka? Hahaha,“ začala sa mu vysmievať, „Drak si pokojne žije v horách a ty máš byť náš hrdina?“ ohradila sa. Ľud s napätím počúval.
„Draka som skutočne nezabil,“ ozval sa Hrdina, „ale to som ani nikdy nepovedal. Len som mu poradil, že by sa mu lepšie žilo v rodnej zemi medzi svojimi.“ Strigu išlo rozdrapiť. Parilo sa jej z uší a vydávala divné zvuky ako lokomotíva.
„Upokoj sa, teraz je omnoho šťastnejší, to musíš uznať,“ usmial sa na najedovanú strigu.
„Aby ťa čert zniesol zo sveta,“ jedovala sa.
„Keď príde, tak ho pozvem na panáka,“ rozosmial sa mladík, čo sa ničoho nebál.
„Čo!“ zvolala striga. Nedokázala tomu pochopiť, on z nej nemal strach. Všetci ju len vyháňali z klubov a večierkov, lebo bola na nich hnusná, no s ním to nepohlo.
„Čo prosím?!“ zakričala na neho, no vtom to s ňou urobilo puf a ona za zmenila sa lekvárovú buchtu.
„Prosím“  bolo kúzelné slovo, ktoré žiadna striga nemohla povedať za svoj život, lebo by sa jej stalo to isté, čo Tekvičkinej macoche. Zmenilo ju to na buchtu, ktorú jej dve dcéry zo žiaľu zjedli a tiež sa premenili na dve buchtičky.
Tekvica bežala za mladíkom a vďačne ho objala.
„Vyslobodil si ma spod rúk zlej strigy. Ako sa ti len odvďačím?“ Nemusela viac hovoriť. Mladík sa do nej na prvý pohľad zamiloval a vzal si ju za ženu. Spolu žili šťastne v zámku s kopou detí, až kým nepomreli.
Mamička zatvorila rozprávkovú knižku. Obidve deti už tvrdo spali, len otecko s napätím počúval až dokonca.
„Kde bolo tam bolo, v jednej ďalej zemi, žilo dievča... Ktoré volali Tekvička,“ nežne pobozkal mamičku na čelo.
„A jeden chlapec, čo jej zachránil život,“ vrátila mu bozk.

Najkrajšia rozprávka je tá, ktorú prináša sám život.

Zverejnil o
Menovky: ,

Žiadne komentáre :

Zverejnenie komentára

Prihlásiť na odber: Zverejniť komentáre ( Atom )