streda 12. júna 2013
Dážď
Tu sa začína môj príbeh. Na mieste, ktoré mi nepatrí,
vlastne, doteraz nepatrilo. Cintorín je miesto posledného odpočinku mŕtvych. A
ja nie som mŕtvy, aspoň zatiaľ, len moje telo ticho stoná bolesťou. Umiera a ja
by som mal umrieť s ním, ale nedokážem to. Som zbabelec, a celkovo divný.
Zvalený na hrobe, ležím sťa na márach. Posledná posteľ, vlastne len kamenná
doska. Čo najskôr by som si mal nájsť pekný, otvorený, čerstvo vykopaný
hrobček, nech sa schúlim do zeme, prikryjem sa hlinou a všetci na mňa zabudnú.
Budem spať a snívať. Navždy nepochopený blázon.
Prudko
otvorím oči. Zmáha ma mdloba, teraz by sa mi zišiel poriadny preplesk od
sestričky. Kedy to bolo, čo ma Emily naposledy poriadne vyfackala? Tie jej
hladké ruky, čo na tvári pálili. Robila to s takým odhodlaním a vášňou. Aj keď
som jej veľmi ublížil, ona mi vždy potom jemne pohladila červené líce. Akoby sa
mi ospravedlňovala, no vedel som, že to nie ľútosť v jej očiach. Túžila sa ešte
raz dotknúť tej zloby, čo spôsobila a pripomenúť mi následky. Fungovalo to.
Nikdy nezabudnem na jej silnú pravačku.
Po
smrteľne priesvitných lícach mi tečú kvapky. Niektoré z nich sú aj slané
spomienky na Emily. Zvyšok sú slzy z oblakov, ktoré padajú, snáď, zo samotných
nebies. Neprinášajú žiadne city či emócie. Kvapky cupotajú na listoch stromov,
na náhrobné kamene a kríže. Vpíjajú sa do zeme a mojich čiernych vlasov. Teraz
by som dal všetko za uterák alebo aspoň pršiplášť. Nenávidel som plášte do
dažďa, lebo sú celé gumené, páchnu a pri chôdzi šuštia. Bránili by mi len v
pohybe a ja vždy rád utekám a kráčam slobodne, aj za dažďa. Mojim priateľom bol
za takéhoto počasia dáždnik. Veľký, šedý, pánsky dáždnik. Tesne vedľa mňa je
zvalený. Rovnako zničený ako ja. Aká irónia, teraz sa nevládzem ani pohnúť a
nie to zdvihnúť a roztiahnuť dáždnik.
Prudko
zakašlem a chytím sa za hruď. Ako dlho ešte? Smrťka si dnes dáva na čas.
Pozerám sa pred seba, neunúvam sa so zatváraním očí, keď to príde, tak to
nechcem prespať. Niekoľko perfektne upravených hrobov z rôznych druhov kameňa.
Na nich dohorené alebo vetrom sfúknuté sviečky a kytice kvetov, pestrofarebné,
že sa zrazu cítim ako doma na záhrade. Je leto a toto je krásny sen. Úchvatné
miesto posledného okamihu života. Aspoň nebudú mať veľa práce s prevážaním
môjho tela. Rovno si usteliem v hrobe. Už stačí len zavolať kňaza a pohreb sa
môže začať.
Začujem
zvuky. Čvachtanie topánok na blatovej cestičke. Neodvážim sa otočiť, nemám dosť
síl. Predo mnou, na hrobe, kde práve vylihujem sú ruže. Kytica červených ruží.
Nemusím ich počítať, viem, že ich je trinásť. Kvapôčky dažďa dopadaj na tie
dokonalé hlavičky, lupienok po lupienku, až k stonke a veľkej, bielej mašli. Sú
ešte čerstvé. Odhodlane čelia novým prívalom kvapiek. A ja, kiežby som to
dokázal. Klepem sa od zimy, bolesti a niečoho temného, čo sa skláňa nado mnou.
Zúfalo natiahnem ruku. Jeden kvet, len jeden... Na hrob nepatrí nepárny počet,
vždy má byť párny. Len kúsok...
Niečie
svaly rozhodnú proti mne. Obrátia ma na chrbát tvárou k oblohe a osobe s kapucňou.
-Uuu...
- dostanem zo seba tiché koktavé slovo. -Ruuuža.- Je to len šepot, nič viac.
Dážď
akoby pomaly utíchal. No moje slová zdali sa aj tak stratené v doznievajúcich
kvapkách.
-Zdravím.- Ruky v kožených
rukaviciach si stiahnu dole kapucňu. S pod nej vykukne tvár. Špinavá od
sadze, plná modrín a otlčených miest, no predsa krásna a neodolateľná,
čistá línia lícnych kostí, špicatý nos, vábivé čierne oči bez bielok. Bledá,
sivastá pokožka a krátke čierne vlasy stojace v heroickom účese. Akoby z neho bolo čítať koniec. Ak by ste
sa niekedy pýtali, čo uvidíte na konci všetkých vekov, tak by to bola práve
táto tvár s vábivým úsmevom.
-Kto?- ticho vydýchnem.
-Ja nezdvorilec,– s úsmevom mi
podá ruku. Keď vidí, že tá moja nie je už v mojej moci, (nevládzem ju
zdvihnúť,) sám sa načiahne, vezme moju doteraz vystretú ruku, čo sa tak
bezmocne snažila dosiahnuť k ružiam, do svojej veľkej dlane.
-Moje meno je Asura.– Nastane teatrálna
pauza, no so mnou to ani nehne. –Som podliak, ničomník, zloduch, pokušiteľ
a diabol. Čokoľvek z toho, len pre potešenie. – Ďalší široký úsmev,
čo odhalil dokonalé biele zuby, nechutne špicaté.
-Teší ma.- Jemne som kývol hlavou na
pozdrav a potriasol mu rukou. Akoby mi neznáma sila vliala do tela život.
Hlas som mal pevný, ani stopy po chrčaní. –Som Severinus a čoskoro už
nebudem.-
-Všimol som si ťa, hneď ako si vošiel
na moje územie. Smrť máš už na jazyku, drahý smrteľník. Ale viem ti od toho
ľahko odpomôcť. Poznám smrť... – zastavil sa uprostred vety. Jeho čierne démonické
oči na mňa žiadostivo hľadeli.
-Zaujímavé,- odtiahol som od neho ruku.
Nepáčil sa mi. Je prirodzenou vlastnosťou ľudí chrániť si svoj život, je to
umenie prežitia. Ja som už nemal veľa času, už iba minúty. –Určite je to lákavá
ponuka. Pre väčšieho blázna ako som ja. – „Čo ak som už mŕtvy?“ napadlo mi. –Ďakujem,
ale radšej budem spať,- prekrížil som si ruky na hrudi.
-Neunáhli sa,- sladko zanôtil démon
Asura. –Ešte nevieš v čom spočíva moja ponuka. Či nestojí si počkať
chvíľku, vypočuť múdre slová? Neobanuješ. Darujem ti tento cintorín, možnosť
znovu žiť, budeš sa mi o neho starať. Budeš si môcť robiť čokoľvek, čo si
nestihol za života. Potrestať darebákov, ktorí ti ublížili, pomstiť sa. Opäť
získať lásku dievčiny, ktorá ťa opustila. Budeš mať, – teatrálne rozhodil
rukami, - všetko! – Potom sa pozrel na Severinusa, muža, ku ktorému hovoril.
Oči mal vyvalené, srdce tiché a dych žiaden. –Ešte ťa nenaučili, že je
nevhodné zomierať uprostred rozhovoru?! –Pokrútil hlavou. Nasadil si kapucňu,
dlhým, čiernym plášťom prikryl muža a potom s ním zmizol.
Ostal po nich len prázdny cintorín,
hroby, zhasnuté sviečky a kytica červených ruží po daždi. Bolo ich presne
trinásť.
***
Pokračovanie príbehu... môžete očakávať :)
Prihlásiť na odber:
Zverejniť komentáre
(
Atom
)
Žiadne komentáre :
Zverejnenie komentára