Krajina snov: Kedy to začalo ... alebo Únik z temnoty

piatok 7. júna 2013

Kedy to začalo ... alebo Únik z temnoty

Začalo sa to celkom obyčajne. Zasvietilo slniečko, ešte také mladé a nesmelé, vykuklo spoza dymových oblakov a ožiarilo ten malý kúsok sveta, kde sa všetko len začínalo.
To bol začiatok.
Ale predtým bolo ešte niečo.
Vezmem Vás na malý výlet časom, späť na miesto, kde som bola ešte malá (menšia) a po prvýkrát som vyťukávala svoju prvú poviedku do počítača. No, nezľaknite sa, bude tam tma. :D

Únik z temnoty

Tma. Obklopuje ma nekonečná temnota. Sedím na studenej zemi a jediné, čo vnímam je tma a chlad. V tejto nekonečnej čierňave nebolo nič povzbudivé, nebolo nič čo by ma spravilo šťastným. Tu, v ničote, spomenul som si na slová môjho duchovného: Ty si moje útočište a pevnosť moja, v teba mám dôveru, Bože môj.

Boli mi jedinou útechou. V bázni, uveril som týmto milým slovám. Rozpažil som doširoka ruky a modlil sa k bohu. Moje prosby boli vyslyšané. Ľavou rukou som nahmatal kamennú stenu. Ako dlho tu tá stena už musí byť? Bol som blázon, že som si ju nevšimol. Oprel som sa chrbtom o stenu, no moja nádej sa pomaličky začala v studenom kameni vytrácať. Potom sa mi v hlave objavili slová môjho učiteľa náboženstvá: Pán je moje svetlo a moja spása, koho sa mám báť? Pán je ochranca môjho života, pred kým sa mám strachovať?

Predstavil som si Boha ako svetlo, ktoré nikdy nezhasína. Toto svetlo bolo v tejto temnote také jasné. Videl som svetlo, pretislo sa za mojimi viečkami. Otvoril som oči. Musel som byť slepí, keď som zatváral oči. Bol som v malej miestnosti, kamenné steny, mreže, a slabé svetlo lampy.

„Kde som to?“ opýtal som sa chlapa, ktorý sedel na opačnom konci miestnosti. Nevedel som, že tu so mnou niekto je. Chlap sa pomrvil a otočil hlavu ku mne. Mal krátke mokré vlasy, na líci dlhú jazvu a na ústach mu pohrával úškrnok.

„Dosť, že si sa prebral. Už dve hodiny si bol mimo,“ ozval sa chlap hrubým hlasom, „Ja som Tom, ale všetci ma tu prezývajú Smrtiak alebo Kyselina. Vítam ťa vo väzení!“

„Kyselina? Väzenie?“ ani slovo som mu nerozumel.

„Ty si na to nepamätáš? Ani sa ti nedivím, potom čo ťa tak zbili. Museli ťa poriadne udrieť do hlavy. Cha-cha,“ začal sa smiať pri mojom nechápavom výraze. „Počul som ako si o tebe policajti šuškajú,“ teraz hovoril už vážnym tónom, „Vraj si pozabíjal celú triedu a dvoch učiteľov, plus riaditeľa školy. Celé si to zvládol za necelú hodinu, len s obyčajným nožom...“

Ďalej som už jeho slová nevnímal. V hlave sa mi vynárali vlastné spomienky, veľmi bolestné spomienky. Mal to byť normálny školský deň... Stalo sa to cez hodinu náboženstva. Už som jednoducho nemohol ďalej počúvať tie nezmysly. Všetko som mal naplánované a v ten správny okamih som vytiahol nôž. Prekvapilo ma, ako ľahko sa dá zabiť človek. Prvých dvoch som odrovnal bez problémov. Všetko by išlo ľahko, nebyť tej dory, ktorá začala kričať. Nastal zmätok. Chceli utiecť, no ja som im v tom zabránil. Sekal som nožom ako šialenec. Z triedy sa nedostal ani jeden živý. Všade bolo veľa krvi. Na chodbe jačali žiaci, keď ma uvideli s nožom. Riaditeľ sa mi dostal do cesty. Sek...

Po tele mi prebehli zimomriavky. Zabil som ich. Som vrah! Vlastné myšlienky ma desili.

Nech sa vám stane, ako ste uverili.

Nie! Ja by som nikdy niečo také nespravil. To som nebol ja! Cítil som, ako tie zlé spomienky miznú. Nestalo sa to. Uspokojil som sa s mojou vierou.

Pozrel som sa na svojho spoluväzňa. Práve skončil so svojím určite pútavým rozprávaním. „Dnes zdrhneme,“ sykol som. Nechcel som tu byť ani o minútu dlhšie. Útek sa mi zdal najlepším riešením.

Chlap prikývol, vstal a sadol si ku mne. „Mám plán,“ šepkal, no neotočil sa na mňa. Dával pozor, či niekto nejde okolo. „Na túto chvíľu som čakal dlho. Vo dvojici to bude hračka.“

Jeho plán sa mi pozdával. Mal síce muchy, no lepší nebol poruke.

Zaujali sme dohodnuté pozície. Máme len jeden pokus. Buď to vyjde alebo nás šupnú do ešte stráženejšieho väzenia, z ktorého sa človek môže dostať len v pohrebnom voze. Asi by som sa mal pomodliť, uvažoval som. No zrazu som si nevedel spomenúť na žiadnu modlitbu. Pochyboval som, že muž prezývaný Smrtiak nejakú pozná.

Všetko je možné tomu, kto verí! Pozrel som sa na všetky strany. Kto to povedal? Tom, ktorý práve skúmal svoju zásobu zbraní zložených z dvoch pripináčikov a jednej lyžičky, nič nepočul. Ten hlas som počul len ja v mojej hlave. Som blázon! Už dlho som to o sebe tvrdil, no teraz sa to potvrdilo. Zaplo mi. Ja a Tom chceme ujsť zo stráženej väznice, ktorú obliehajú desiatky policajtov s pištoľami, len za pomoci dvoch pripináčikov. Sme šialenci! Ako sa nám to môže podariť?

Všetko je možné tomu, kto verí! Znovu ten hlas.

„Ja verím!“ kričal som v duchu. Moje pochybnosti sa zrazu odplavili. Veril som, že náš plán vyjde.

K dverám sa približovali zvuky štrngajúcich kľúčov a ťažkých krokov. Pripravili sme sa. Tomovi sa podarilo zahrať úžasné divadlo a strážnik hneď otváral dvere. Naša pasca klapla! Ako inak, Smrtiak mal stým už skúsenosti. Prinútil strážnika otvoriť celu a dostal ho úderom do bezvedomia, bolo to ľahké. Vlastne sme mali šťastie, musel byť nový a neskúsený. Tom mu prehľadal vrecká. Schmatol som zväzok kľúčov. Zíde sa.

„Sakra! Nemá zbraň,“ nadával Tom. Nechápal som jeho rozhorčenie. Načo by nám bola zbraň?

Potichu sme utekali cez väznicu smerom k únikovému východu. Všetci svätý museli byť pri nás. Dvere boli otvorené. Keby sme išli hlavným vchodom, pútali by sme väčšiu pozornosť. Vybehli sme na čerstvý vzduch. Ešte nikdy mi nepripadal vzduch taký svieži. Na rozplývanie sme však nemali čas. Policajti zistili, že im ušli väzni. Spustili poplach. Sirény začali húkať a ja som si zakryl uši. Bežali sme ako o život k neďalekému lesu. Tam im ujdeme. Bol to omyl. Ani les neodradil policajtov naháňať nás. Za nami som začul streľbu. Už som chápal, prečo chcel Tom zbraň. Čo by som teraz dal za pištoľ.

Začali sme dychčať a spomaľovať. Zvuky streľby boli stále bližšie.

„Musíme.. sa.. rozdeliť,“ navrhol Tom lapajúc po vzduchu.

Fučiac som prikývol. Každý sme sa vydali iným smerom. O chvíľu mi Smrtiak zmizol z dohľadu.

Srdce mi tĺklo ako splašené. Nohy sa mi začínali pliesť a bál som sa, že každú chvíľu spadnem. Znovu som počul tie slová, ktoré prichádzali odnikadiaľ. Prestaňte a uznajte, že ja som Boh. Ja som Koreň a rod Dávidov, žiarivá ranná hviezda.

Boh je všade. Predstavil som si ho ako veľkú žiarivú guľu. Takmer som mohol cítiť na sebe to nekonečné sálajúce svetlo. Už som ďalej nevládal bežať. Oprel som sa o strom a naberal som nové sily. Nohy ma však neposlúchali. Zvalil som sa na zem. Ležal som tam rozčapený a pohľad som upieral do neba.

Ja, Ježiš, poslal som svojho anjela, aby som vám toho dosvedčil o cirkvách.

Hlas som už takmer nevnímal. Vtom som uvidel svetlo, ako sa blíži ku mne zhora. Prisahám, že som v tom žiarivom svetle rozoznal pár krídel. Musí to byť anjel, pomyslel som si.

Vy sami ste videli... Ako som vás niesol na orlích krídlach a priviedol sem k sebe.

Žeby som zomrel? V tej chvíľke by mi to vôbec nevadilo. Bol som dokonale šťastný. Odchádzam od toho všetkého. Konečne som v bezpečí.

Svetlo ma celého prikrylo. Zatváral som pred ním oči. Tma. Necítil som žiadnu bolesť. Žeby to bola smrť? Rýchlo som sa spamätal. Nie.

Pretrel som si oči a hlavu dal do priamej polohy. Sedel som za stolom v obdĺžnikovej miestnosti. Hodiny na stene ukazovali dve hodiny poobede. Z okna som videl slnko, ktoré sa pred chvíľou schovalo za oblak. Spomenul som si. Bol som v škole. Okolo v laviciach sedeli moji spolužiaci a pred tabuľou stál náš učiteľ. Realita bola krutá. Zaspal som na hodine náboženstva. Všetko to bol len sen.

Po ceste zo školy som si stále dokola premietal môj sen. Hľadel som do zeme a skoro som vrazil do muža v čiernom kabáte, ktorý prechádzal okolo. Stŕpol som. Zdalo sami to, alebo... Zvrtol som sa o pozrel sa na toho muža. Nezdalo sa mi to. Muž mal na líci dlhú jazvu. Aj on sa pozrel na mňa. Spoznal som ho. Bol to Tom. Usmial sa na mňa. Možno žmurkol, nie som si teraz istý. Zízal som naňho, ako pokojne kráča ďalej po chodníku. Nie je možné, že by som ho odniekadiaľ poznal. Bol len v tom sne. Otočil som sa a išiel som domov.

V tejto poviedke boli použité nasledovné úryvky z Biblie:

Ty si moje útočište a pevnosť moja, v teba mám dôveru, Bože môj. (91.žalm)

Pán je moje svetlo a moja spása, koho sa mám báť? Pán je ochranca môjho života, pred kým sa mám strachovať? (27.žalm)

Nech sa vám stane, ako ste uverili. (Matúš 9,29)

Všetko je možné tomu, kto verí! (Marek 9,23)

Prestaňte a uznajte, že ja som Boh. (Žalm 46,11)

Ja, Ježiš, poslal som svojho anjela, aby som vám toho dosvedčil o cirkvách. Ja som Koreň a rod Dávidov, žiarivá ranná hviezda. (Zjavenie apoštola Jána 22,16)

Vy sami ste videli... Ako som vás niesol na orlích krídlach a priviedol sem k sebe. (2. Mojžiš 19,4)

Žiadne komentáre :

Zverejnenie komentára

Prihlásiť na odber: Zverejniť komentáre ( Atom )