štvrtok 3. januára 2013
Hatlamanec
Hatlamanec hrajú hráči, ktorých
buchnát či tvrdá rana neomráči. Rozdelení do dvoch družstiev proti sebe
súperia. Loptu si hádžu, kopú alebo inak premiestňujú, len vo svojom tíme si
prihrávajú. Avšak lopta je zákerná, pod silou mágie vie byť premenlivá. Zmení
si smer, zrazí niekoho z nôh a zloží pár osôb. Nezdá sa vám to dosť? Nebezpečná
hra je to. Keď ti do rúk vletí namiesto lopty dikobraz, strach a bolesť
potlač, tímu to nepokaz. Trma-vrma na kruhovom ihrisku a v tom chaose
je úloha hry započatá, že každý hráč, čo loptu chytí do desiatich sekúnd musí
vymyslieť a povedať tú najväčšiu blbosť. Inak mu vytrhnú loptu násilím
a čarami z rúk. Ale nie je blbosť ako hlúposť. Úmyslom hry Hatlamanec
je všetkých rozosmiať, úplne zložiť na zem, že nebudú schopný ďalej hrať. Len
ako malé sudy budú sa na tráve váľať a hlasno chechtať. Urážky sú zakázané,
aj sprosté slová, tu len vtipy vládnu a nekonečné rozumy, čo pomätenci si
kričia. Čím šialenejšie slová – vety, tým väčšia šanca na úspech. Ale nemožno
zdržovať hru, rýchlo povedz, čo máš na jazyku, a prihraj loptu. Na
víťazstvo si dosiahne družstvo, čo všetkých protivníkov naraz rozosmeje a pritom
si zachová kamennú tvár. Úsmev sa nepočíta, Hatlamanec chce počuť smiech. A či
sa ešte nezačala zábava, tá najlepšia časť len prichádza. Šampióni, ako každý
šialenec, zakončia tancom Hatlamanec.
Svet úškľabkov
Výrobkom tohto storočia stane
sa moja nová planéta. Súkromný svet pre všetkých bláznov, čo milujú smiech
a zábavu. Nekončiace sa kolotoče, cesty bez konca, zábava bez ostychu či
zábran. Hovoríte, že žiadna sláva? Či nepríde sem čarovný škriatok
a nesplní vám tajne priania? Načo želania a túžby, keď tu netreba
čakať na zázrak. Tu neexistuje nuda, ničota. Všetko má svoj smer, zámer
a pôžitok, žiaden koniec ani začiatok. Prejdite sa po žiarivej záhrade
s mäkučkými stromami, trávou, ktorá hreje ako koberec a obláčikmi sťa
cukrová vata. Dotýkať sa ich a kochať sa farbami dúhy žiariacej záhony
kvetín. Každý kúsok sveta je presvetlený od vnútra, akoby svetlo vychádzalo
z predmetov. Všetko žiari svojim spôsobom. Kamene na modro a lavička
na červeno. Prechádzajú sa tu, poskakujú tvory ľudské, čo vôbec nie sú ako
ľudia. Majú síce ruky, aby mohli niekoho objať, či chytiť si zopár lietajúcich
párkov, i nohy –dva napuchnuté balóny aby sa im pohodlne chodilo
a žilo. Môžu sa ľahne nadnášať mesačnou chôdzou. Tu sa nikto neponáhľa,
nie je na to dôvod. Žijú si tu v harmónii s miestnou prírodou. Občas
prebehne väčšia skupina „pracujúcich“ občanov mesta. Na čele stojí hlavný
navigátor, jeden zo starších, a volá na kolegov: „Nezastavujeme,
nekonečná!“ Je to vcelku zábava, lebo ich úloha je nejasná, zameraná na dohľad
nad behom života, zložená z úvah o smrteľnosti žuvačky. Ale aj taká
žuvačka sa vždy využije pri výrobe niečoho iného, napríklad oblečenia. Zabudli
sme povedať, že majú aj šaty. Každý podľa svojho uváženia, zväčša žiadne, inak nosia
pozliepané kúsky z plyšových medvedíkov. Na rohu nám podá dievčina za hrsť
marcipánových srdiečok. Tu neexistujú potreby, ani tie na toalete, čiže ani
žiadne zápchy, jedlo sa len rozpúšťa v tele pre naše potešenie. Hodím si
ružové kúsky marcipánu do úst, dutiny bez zubov, načo sú zuby a zubné
kazy, lepšie je bez nich. Život je bez bolesti a útrap, tu len bláznivá
škodoradosť vládne. Sa na nás niekto hurónsky smeje v záchvate šialenstva.
„Cha, cha, cha,“ pridáme sa k nemu. Kto by sa nesmial, keď jeho tvár
pretína obrý úškľabok, pery ako hrom veľké a oči vypúlené ako vajíčka na
tvrdo. Nie nadarmo volám tento svet Úškľabkovom. Každý má svoju vlastnú
špecifickú grimasu, ktorá sa nedá odstrániť ani chirurgicky. Je to niečo
v nás, vo vzduchu, čo dýchame. Chceme sa zabávať, hrať a nič nám
v tom nezabráni. :D
Prihlásiť na odber:
Komentáre
(
Atom
)