Krajina snov: mája 2013

piatok 24. mája 2013

Spomienka

Cesta sa kľukatí.

Nesie sny a túžby.

Do neznáma sa tratí.

Ochráni ich, kiežby.

Som v jej zajatí.

Unesiem tvoje sny,

aj tvoj hlas krásny.

Už sa mi nestratia

v púšti poznania.

Minulosti črepiny.

Slzy

Drobné kvapky krištáľovo čistej vody

slané od bolesti, šepkajúce balady,

prichádzajú z hĺbky duše,

ako dôkaz citov, ktoré nič nepremôže.

Nekonečná láska je v nich skrytá,

radosť aj smútok v nich vzniká i zaniká.

Prinášajú život, no prichádzajú so smrťou.

Sú zdrojom našich pocitov a ich podstatou.

Láska znamená strach o blízkych, čo chráni,

no ranám na srdci a bolesti nezabráni.

Bozk všetko nevylieči a slovo minulosť neodstráni.

Neskrývaj svoje city, nechaj ich vyplávať na povrch,

po prúžkoch sĺz nech sa plaví loď pravdy o nás dvoch.

Z útrob srdca sa prúdia slzy... Chceš ešte viac?

Nestačia ti ako dôkaz mojej lásky...? Čo viac?

Krčím sa do klbka prosiac, ale stále veriac.

Prídu krajšie dni a záchvaty smiechu,

váľajúc sa po zemi s bolesťou v bruchu,

drobné kvapky tlačiace sa z kútikov očí,

svet je stále blázniví a slza to dosvedčí.

Realita chce byť snom, no nemôže

Ešte sa dobre nepoznali. Len pred dvomi dňami sa spoznali, vymenili si čísla a dohodli stretnutie. Ono to nebolo ani skutočné rande. Ako by mohlo, keď ani jeden poriadne nevedel, čo to slovo „rande“ znamená. Nechceli to vedieť. Mali sa z nich stať len priatelia, nič viac nechceli. Tak prečo si s nimi osud zahrával?! Bláznivý a krutý osud.

Bolo im spolu dobre. Nenechali si ani chvíľku ticha. Potrebovali o sebe vedieť čo najviac. Pýtali sa a hovorili skryté vety zo svojho vnútra. Myšlienky, ktoré nikto nepočul z ich úst, či mohol odhaliť z ich správania. Boli k sebe úprimný, možno až príliš. Hovorili to, čo skutočne cítili. Dodávali si vzájomne odvahu, povzbudzovali sa v splnení svojich snov a túžob. Prechádzala medzi nimi pozitívna energia, sálala z nich ako zvláštna aura šťastia, pod ktorej lúčmi by sa chcel slniť asi každý.

Slová striedali letmé dotyky rúk. Neustále jej pripomínal aká je krásna a skvelá. Dobre sa to počúvalo, možno až príliš dobre. Prečo musel byť až taký dokonalý, taký elegantný? Odpoveď sa nenachádzala na jej čele, tak prečo ju nevidela v jeho tvári?

Na okamih sa zahľadela do diaľky, aby odohnala všetky zbytočné otázky. Nedala sa na ne nájsť odpoveď, tá, jednoducho, musela prísť sama, časom.

„Na čo myslíš? Aké myšlienky sa ti preháňajú hlavou?“ opýtal sa.

„Vidím zelené stromy. Veľa zelenej. Lavičky, ľudí. Sedím si v parku.“

„Samé fakty,“ zasmial sa nad jej nepodstatným a povrchným uvažovaním.

Zamyslela sa nad tým, to vážne nedokáže v takejto chvíli myslieť na nič hlbšie? Nedokáže cítiť vôňu čerstvo zalievanej trávy, nedokáže sa započúvať do šumu listov na stromoch a vychutnávať si deň s ním ako neopakovateľný okamih? Nemohla myslieť. Rozum ju už dávno zradil. Keby myslela, tak by neostala sedieť na lavičke už ani minútu, nedohodla by si stretnutie s chlapcom vo dvojici. Nie s ním. Nikdy by mu nedala svoje číslo a neexistoval by ani tento deň, keď mali oči len pre seba. Vnímali okolie len zľahka, v gestách a v slovách sa snažili dešifrovať skrytú správu, ktorá by im poradila, čo majú robiť.

Chytil ju za ruku. Nevedel, ako bude reagovať. Usmievala sa, no i tak ju znovu pustil. Stále mala položenú ruku na svojich kolenách s dlaňou otočenou k oblohe a čakala, kedy ju znovu chytí. Pod chvíľou sa pozrela na prázdnu dlaň a téma rozhovoru sa vliekla po kľukatých cestičkách priateľstva a lásky. Nechcela myslieť, no rozum jej občas zablikal. Chcela nechať svoje srdce, nech sa správne rozhodne, no to samo nevedelo, čo má chcieť.

„Je mi s tebou dobre,“ pantal ju svojimi sladkými lichôtkami. Cítila, ako pod jeho očami mäkne, no i tak sa nervózne hrala s prstami.

Naklonil sa k nej, bližšie k jej tvári a perám.

„Modré.“ Usmial sa. Akoby nevedela akej farby má oči.

Nastavil jej svoje plné pery, prižmúril oči a čakal, že sa k nemu pritiahne a pobozká ho. Nemohla. Bolo príliš skoro. Ešte ho nepoznala tak dobre. Chcela priateľa, aspoň zatiaľ. Nedozrel ten správny čas, očakávať čokoľvek viac ako kamarátstvo by bolo číre bláznovstvo z oboch strán.

Sklopila zrak k svojim rukám. Nemohla mu dať to, čo žiadal.

Rýchlo pochopil jej odmietnutie. Odtiahol sa a pozeral sa skleneným pohľadom. Videl to krásne, ktoré je neviditeľné.

Vrátili sa k rozhovoru, prešli sa parkom a snažili sa nemyslieť, ale pre dievča to už nemalo význam. Keď mala vypnúť rozum a nechať sa viesť citmi, tak... Zlyhala? Nie. Osud si s nimi pohrával. Nedalo sa tomu predísť. Nechápala, prečo.

Ich stretnutie bolo fajn. Nahovárala si, že to nebolo rande, nemohlo byť. Ak na tom nič nebolo a ona konala správne, tak prečo má stále v hlave ten spoločný deň?!

Cesta späť nie je. Pôjdu ďalej, každý svojou cestou. Už žiadne ďalšie spoločné stretnutia vo dvojici. Musí ho nechať ísť. Bude to tak lepšie, nahovárala si. No pri pomyslení na neho, ako mu bude dávať posledné zbohom, sa jej v očiach objavili slzy. Nemala by za ním plakať, veď sama túžila po kamarátovi. Viac nie. On nie je pán pravý, tak prečo mu motať hlavu. Raz mu tak či tak bude musieť povedať zbohom. Načo to odkladať. Ak jej na ňom naozaj nezáleží, tak prečo tie slzy? Bude jej chýbať? A ona jemu?

Nedokázala sa ho vzdať.

Navždy budú sedieť na bielej lavičke v parku, na pol ceste k životu. Nechá ho ísť, keď bude chcieť. Ak zostane, nenechá ho sedieť samého.