piatok 24. mája 2013
Realita chce byť snom, no nemôže
Ešte sa dobre nepoznali.
Len pred dvomi dňami sa spoznali, vymenili si čísla a dohodli stretnutie.
Ono to nebolo ani skutočné rande. Ako by mohlo, keď ani jeden poriadne nevedel,
čo to slovo „rande“ znamená. Nechceli to vedieť. Mali sa z nich stať len
priatelia, nič viac nechceli. Tak prečo si s nimi osud zahrával?! Bláznivý
a krutý osud.
Bolo im spolu dobre.
Nenechali si ani chvíľku ticha. Potrebovali o sebe vedieť čo najviac.
Pýtali sa a hovorili skryté vety zo svojho vnútra. Myšlienky, ktoré nikto
nepočul z ich úst, či mohol odhaliť z ich správania. Boli k sebe
úprimný, možno až príliš. Hovorili to, čo skutočne cítili. Dodávali si vzájomne
odvahu, povzbudzovali sa v splnení svojich snov a túžob. Prechádzala
medzi nimi pozitívna energia, sálala z nich ako zvláštna aura šťastia, pod
ktorej lúčmi by sa chcel slniť asi každý.
Slová striedali letmé
dotyky rúk. Neustále jej pripomínal aká je krásna a skvelá. Dobre sa to
počúvalo, možno až príliš dobre. Prečo musel byť až taký dokonalý, taký
elegantný? Odpoveď sa nenachádzala na jej čele, tak prečo ju nevidela
v jeho tvári?
Na okamih sa zahľadela
do diaľky, aby odohnala všetky zbytočné otázky. Nedala sa na ne nájsť odpoveď,
tá, jednoducho, musela prísť sama, časom.
„Na čo myslíš? Aké
myšlienky sa ti preháňajú hlavou?“ opýtal sa.
„Vidím zelené stromy.
Veľa zelenej. Lavičky, ľudí. Sedím si v parku.“
„Samé fakty,“ zasmial sa
nad jej nepodstatným a povrchným uvažovaním.
Zamyslela sa nad tým, to
vážne nedokáže v takejto chvíli myslieť na nič hlbšie? Nedokáže cítiť vôňu
čerstvo zalievanej trávy, nedokáže sa započúvať do šumu listov na stromoch
a vychutnávať si deň s ním ako neopakovateľný okamih? Nemohla
myslieť. Rozum ju už dávno zradil. Keby myslela, tak by neostala sedieť na
lavičke už ani minútu, nedohodla by si stretnutie s chlapcom vo dvojici.
Nie s ním. Nikdy by mu nedala svoje číslo a neexistoval by ani tento
deň, keď mali oči len pre seba. Vnímali okolie len zľahka, v gestách a v
slovách sa snažili dešifrovať skrytú správu, ktorá by im poradila, čo majú
robiť.
Chytil ju za ruku.
Nevedel, ako bude reagovať. Usmievala sa, no i tak ju znovu pustil. Stále mala
položenú ruku na svojich kolenách s dlaňou otočenou k oblohe
a čakala, kedy ju znovu chytí. Pod chvíľou sa pozrela na prázdnu dlaň
a téma rozhovoru sa vliekla po kľukatých cestičkách priateľstva
a lásky. Nechcela myslieť, no rozum jej občas zablikal. Chcela nechať
svoje srdce, nech sa správne rozhodne, no to samo nevedelo, čo má chcieť.
„Je mi s tebou
dobre,“ pantal ju svojimi sladkými lichôtkami. Cítila, ako pod jeho očami mäkne,
no i tak sa nervózne hrala s prstami.
Naklonil sa k nej,
bližšie k jej tvári a perám.
„Modré.“ Usmial sa.
Akoby nevedela akej farby má oči.
Nastavil jej svoje plné
pery, prižmúril oči a čakal, že sa k nemu pritiahne a pobozká
ho. Nemohla. Bolo príliš skoro. Ešte ho nepoznala tak dobre. Chcela priateľa,
aspoň zatiaľ. Nedozrel ten správny čas, očakávať čokoľvek viac ako kamarátstvo
by bolo číre bláznovstvo z oboch strán.
Sklopila zrak
k svojim rukám. Nemohla mu dať to, čo žiadal.
Rýchlo pochopil jej
odmietnutie. Odtiahol sa a pozeral sa skleneným pohľadom. Videl to krásne,
ktoré je neviditeľné.
Vrátili sa
k rozhovoru, prešli sa parkom a snažili sa nemyslieť, ale pre dievča
to už nemalo význam. Keď mala vypnúť rozum a nechať sa viesť citmi, tak...
Zlyhala? Nie. Osud si s nimi pohrával. Nedalo sa tomu predísť. Nechápala,
prečo.
Ich stretnutie bolo
fajn. Nahovárala si, že to nebolo rande, nemohlo byť. Ak na tom nič nebolo
a ona konala správne, tak prečo má stále v hlave ten spoločný deň?!
Cesta späť nie je. Pôjdu
ďalej, každý svojou cestou. Už žiadne ďalšie spoločné stretnutia vo dvojici.
Musí ho nechať ísť. Bude to tak lepšie, nahovárala si. No pri pomyslení na neho,
ako mu bude dávať posledné zbohom, sa jej v očiach objavili slzy. Nemala
by za ním plakať, veď sama túžila po kamarátovi. Viac nie. On nie je pán pravý,
tak prečo mu motať hlavu. Raz mu tak či tak bude musieť povedať zbohom. Načo to
odkladať. Ak jej na ňom naozaj nezáleží, tak prečo tie slzy? Bude jej chýbať?
A ona jemu?
Nedokázala sa ho vzdať.
Navždy budú sedieť na
bielej lavičke v parku, na pol ceste k životu. Nechá ho ísť, keď bude
chcieť. Ak zostane, nenechá ho sedieť samého.
Prihlásiť na odber:
Zverejniť komentáre
(
Atom
)
Žiadne komentáre :
Zverejnenie komentára