Krajina snov: Priateľstvo vraha melancholika

nedeľa 30. septembra 2012

Priateľstvo vraha melancholika

... alebo Čo život prináša

„Tá dievčina mala dvanásť rokov. Sakra!“ pľul som slová na toho ničomného červa.

„Vek v tejto práci nehrá rolu,“ odvrkol Splyšník, „Tieto základné pravidlá by si už mal ovládať.“

„Dobre ich poznám, ty idiot. Som tu dlhšie než ty,“ pichol som mu ukazovákom do brucha. „Bolo to ešte len dievča. Ako si len mohol? Nič ťa neospravedlňuje pred takýmto činom. Spoznal som ju niečo pred dvomi dňami. Možno by som nemal, ale bude mi chýbať.“ Posledné slová sa zo mňa ťahali ako zo starého vlneného kabáta, ktorý už dlho nikto nepoužíval.

„Melancholické táraniny si nechaj pre seba. Toto je tvrdý a nemilosrdný biznis. Nepleť do toho city, lebo sa zblázniš.“

Už som bol mysľou niekde inde. Splyšníkove slová som nepočúval. Nech si rozpráva do ošúpanej steny, to mu ide najlepšie. Je to dobrý spoločník, ale v istých veciach je úplne jalový. Nechápe moje pocity, no ani ja sám im celkom nerozumiem. Už dávno som necítil smútok a tiež...

„Preber sa konečne!“ Triasol mnou ako s bábkou. „Si jeden z najlepších, predsa ťa jedno dievča neprivedie o rozum. Chvíľu ste sa spolu rozprávali, ale to je už preč. Divadielko sa skončilo.“

„Stále nerozumieš,“ smutne som pokrútil nad ním hlavou. „Zoznámili sme sa v parku. Mala na sebe žlté šaty s bielymi kvetmi. Bola v nich taká rozkošná. Oslovila ma ako prvá. Chápeš? Prvá. A to mám už po tridsiatke a večne nosím čiernu košeľu.“

„Čierna ti pristane,“ povedal sladkým hlasom a pohodil rukami ako fiflena.

Len som prevrátil oči a vrátil sa k osudovému dňu. „ `Prečo sedíte sám?` opýtala sa ma. `Môžem si k vám prisadnúť?` Usmievala sa na mňa. Taký úprimný úsmev som ešte nedostal. Pripomínala mi dcéru, ktorú by som chcel mať.“

“My sme tvoja rodina, Klerky. Držíme spolu.”

“Za každých okolností,” doplnil som ho. “Si ako môj brat. Nerozlučný partneri. Ale ona bola iná. Pod jej pohľadom som sa topil ako čokoláda za letného dňa. `Len si poslúž, ` neohrabane som sa posunul na jednu stranu lavičky a uvoľnil jej miesto. `Na niekoho čakám.`

`Aj ja čakám. Môžeme počkať spolu,` povedala a vyhupla sa na lavičku. `Nemám rada čakanie. Sedieť dlhé minúty a netrpezlivo očakávať príchod osoby. Je to únavné. Ale potom, keď sa stretnem s mojim ockom, na ktorého čakám, som taká šťastná. Strávim sním celý deň. Nakoniec sa vždy oplatí počkať.`

`Takže čakáš na otca. Hmm, ` uvažoval som nahlas, dával som si dokopy súvislosti. Prečo sa oplatí čakať?

`Na koho čakáte vy? ` opýtala sa ma.

`Len pracovné stretnutie s kolegom. ` Obrátil som hlavu od jej tváre a zahľadel sa na zaprášený kameň pri naleštených mokasínach. `Nemôžem povedať, žeby som sa na to práve tešil. `

`Musí to byť dôležité, keď pracujete aj v nedeľu. `

Skúsil som sa pozrieť na seba jej očami, ale nešlo to. Vidí ma ako muža, ktorý je vorkoholik prahnúci len po peniazoch? A čo ak ním skutočne som?

`Otec tiež dlho pracuje. Chce zarobiť čo najviac peňazí, aby sa o mňa postaral. Ale každý týždeň si nájde aspoň pár hodín, kedy sa venuje len mne. `

`Určite ho máš veľmi rada, ` Hlas mi klesol nižšie. `Bolo by fajn, keby aj ja som mal niekoho na koho by som sa tešil. `

Musela vycítiť môj skrytý smútok. Povedala mi to, na čo som doteraz ešte neprišiel.

`Vidíte ten červený lietajúci tanier, ktorý skončil na strome? `

`Áno, ` natiahol som krk k stromu, pod ktorým sa hrali deti.

`Už tam je takmer mesiac. Jeden chlapec sa za ním šplhal, ale konár sa pod ním zlomil, a on spadol. Teraz má zlomenú nohu a nemôže chodiť. Pred týždňom tu bola skupina dievčat, ktoré sa tanier pokúšali zhodiť. Hádzali doň kamene aj loptu. Nepodarilo sa im ho dostať a mohli byť šťastné, že im spadla zo stromu aspoň lopta, ktorú tam vyhodili. Všetci sa snažia tanier dostať pre seba. `

`Zaujímavé, čo dokáže lietajúci tanier na strome.`

Ako na zavolanie sa okolo prechádzal starší pán so psíkom na vôdzke. Všimol si červený tanier, ako inak, vzal si dlhú palicu a snažil sa ho strčiť dole. Pes brechal na tanier a aj na svojho pána, ktorý šaškoval s palicou. Za minútu neúspešnej práce sa dedko vzdal a odišiel.

`Taký tanier sa nedá tak ľahko poddať. Ľudia sú uponáhľaní a zabúdajú, že v takej chvíli treba len počkať. Raz spadne aj sám. ` Hovorila s takým zaujatím. Len ťažko som chápal, kde sa to v nej berie. `S priateľstvom je to rovnako. `

Píííp, ozval sa môj mobil. Vytiahol som ho z vrecka a prečítal si najdivnejšiu esemesku: `Teraz nemôžem prísť. Do baru pôjdeme inokedy. Zajtra príď, dáme si malinovku. ` Malinovku? Šéf sa musel zblázniť. Tieto šifrované správy neznášam. Žiaden bar, to znamená, že sa práca odkladá. Pivo je muž, víno žena, ale čo je malinovka? Nechápavo som pokrútil hlavou.

Dievča si to všimlo. `Váš priateľ, nepríde? `

`Nie, má niečo iné. Tak ja pôjdem,` zdvihol som sa.

`Tiež už musím, ` povedala pozerajúc sa na prichádzajúceho muže v bunde. `Môj otec. `

`Dovidenia, ` rozlúčila sa.

`Ahoj, ` povedal som už bežiacemu dievčatku. Hlavu som mal plnú slov z nášho rozhovoru a pri srdci cítil teplo. Celkom som ešte nechápal, lebo láska bola posledná vec na zozname mojich priorít. Ako som odišiel z parku, veci sa začali komplikovať.

Ešte ten deň sme sa stretli.“

„Áno, a ty si sedel ticho ako peň za stolom. Aspoň na tak dôležitých stretnutiach by si mohol prejaviť svoj záujem,“ vyčítal mi Splyšník.

„Nevedel som...“ pokrútil som hlavou, “Spomínali len toho obchodníka a únos.“ Ostrí klin prebodol slovo ‘únos’ a razil si cestu k môjmu hrdlu, tomu trúfalému pôvodcu všetkých slov.

„‘Máme pre vás prácu. Vyžaduje to isté zručnosti. Potrebujeme dostať informácie od istého obchodníka. ’ Všetko boli len sračky. ‘Dostanete slušnú odmenu,’ podával mi obálku.

‘Muselo prísť k omylu, takúto prácu nerobím,’ odsunul som peniaze v obálke. Zdvihol som sa a odkráčal. Všetci máme isté hranice, za ktoré nejdeme.

‘Kam ideš? Klerky, vráť sa. Neodmietaj príležitosť,’ volal si na mňa. Ty neodmietneš žiadnu príležitosť, že?”

Neodpovedal.

„V noci sa prehnala strašná búrka, silný vietor a blesky, aké už dlho neboli. Nemohol som spať, akoby som podvedome vedel, že sa stane niečo zlé.

Na druhý deň volal šéf, pravidlá hry sa zmenili. Všetko sa zbehlo tak rýchlo. Nič si mi nepovedal. Išiel si do toho na vlastnú päsť. Bol som v šoku, neveril som, že ty, môj priateľ, by si niečo také spravil.” Prechádzal som sa po špinavej podlahe, šúchal nohami a správal sa pomätene.

„Bežal sa som do parku, hľadal som to malé nevinné dievčatko. Nebolo tam, neboli tam žiadne deti!” Kričal som. Môj krik v tejto chvíli nebol opodstatnený, no bol som zúfalí. Jedine krik ma dokázal vytrhnúť z reality a na chvíľu opäť vrátiť do pochmúrneho spomínania.

„Fúkal studený a ostrý vietor. Bolo to ráno po búrke, keď si človek uvedomí, že je bezmocný. Už nemôže nič spraviť. Musel som sa pozrieť na miesto nášho prvého stretnutia, kde bol jej duch živí.” Zadíval na drobné nehybné telo dievčatka, na jej tváričku.

„Tam pod stromom som ho uvidel, ležal tam. Lietajúci tanier. Vzal som ho do ruky a všetko som si uvedomil. Bolo to tak, ako povedalo dievča. Treba len počkať, raz sám spadne aj sám.

Roky som si myslel, že peniaze sú všetko, ale mýlil som sa. Nemal som priateľov, skutočných priateľov. Ani nevieš čo to slovo znamená,” ohrnul som sa na Splyšníka. “Ona mi ponúkala priateľstvo a nič za to nechcela.”

Čupol som si na zem s hlavou v dlaniach. Iba pár sekúnd a zo smútku som sa presunul k hnevu.

“Ty idiot!” Vrhol som zúrivý pohľad na nechápavého Splyšníka. “Ako blázon som sem bežal. Dobre som vedel, kde budeš. Dohoda bola iná. Jej otec bol dôležitý, jej otec.” Bláznivo som mlel slová cez seba. “A ty si si vybral tú najpodradnejšiu vec. Uniesol si ju. Dieťa.” Môj hnev bol priveľký. Toto špinavé miesto, stará zatuchnutá nemocnica ho len zvyšovala. Miesto plné zloby, nekalej činnosti a vrážd. Pravé miesto pre nás, ktorí sme naučení robiť špinavú prácu. Prečo to robíme? Lebo nám peniaze voňajú a na inom nám nezáleží. Možno to bola doteraz pravda I pre mňa, ale jeden rozhovor a jedno dvanásť ročné dievčatko to zmenilo.

Zdvihol som sa na nohy a celou silou praštil nepripravenému Splyšníkovi päsťou do tváre. Odhodilo ho nabok.

„Sakra,” zanadával a rukávom si utrel krvavé pery. Chytil som ho za košeľu pod krk a pritlačil k stene.

„Nemal si to urobiť, nemal.” Krútil som hlavou.

„Dobre vieš, že zabíjanie je naša práca,” ohradil sa Splyšník s úškľabkom. Hlupák. Myslel si, že sme ešte priatelia, ale to sme nikdy neboli.

„Áno, a presne to spravím s tebou,” zlomyseľné som sa zasmial. Udrel som ho znovu do tváre, no on sa zahnal tiež. Ledva som uhol. Ani sme sa nestihli poriadne pobiť. Obaja sme sa zapotácali, keď Splyšník spadol tak nešťastne, že stratil vedomie.

Do šuchtal som sa k nej. Ležala tam. Jej biele šaty s kvetinkami boli zašpinené od krvi, ktorá tiekla zo strelnej rany.

„ Mal som niečo urobiť. Mal som bežať rýchlejšie a zabrániť tomu,“ vyčítal som si. Nahol som sa k nej. Pohladil ju po vláskoch a dal na čelo priateľský bozk.

„Ďakujem ti, “ zašepkal som. Jej čelo bolo ešte teplé a z úst sa rinulo slabé dýchanie. Bol som stále plný emócií, zlosti a hnevu. Bol som až príliš melancholický. Po celú tú dobu som si to nevšimol.

„Žiješ?!“ Vydal som niečo medzi radostným zajasaním a ustarostenou otázkou. Okamžite som ju zabral na pohotovosť. Bežal som ako o život, lebo som mal v rukách ten jej. V jednom mala šťastie, že sme sa nachádzali v nemocnici. Aké absurdné. Na koniec poviem len jedno, že ju zachránili.

V ten deň som nikoho nezabil a po prvýkrát som niekomu zachránil život. Je to zvláštny pocit. Ja budem stále nájomný vrah a ona len dievči, ktorá mi ukázala akú cenu má život a otvorila mi oči. Zabíjanie sa pokúsim znížiť na minimum. Peniaze nie sú všetko a v živote sú dôležitejšie veci. Napríklad: strašenie neplatičov, mlátenie hlučných susedov, vypočúvanie a mučenie svedkov, prenasledovanie nepriateľov, špehovanie manželiek klientov, ničenie majetku na objednávku... A priateľstvo.

Žiadne komentáre :

Zverejnenie komentára

Prihlásiť na odber: Zverejniť komentáre ( Atom )