nedeľa 30. septembra 2012
Prebudenie zo života do sna
Byť, a či nebiť? To je otázka...
Či smrť je vykúpením a život trestom? Krutý život, zradil si ma! Ako môžem
opäť veriť v teba?! Zahrávaš sa so mnou, som len tvojím pešiakom.
Neznamenám veľa. Moja obeť by dokázala zachrániť iných a osud by nad mojim
hrobom víťazoslávne zvolal: „Šach mat!“ A predsa ma nechávaš ďalej trápiť
sa. Kosu máš už nabrúsenú, zavesenú na klinci. Čakáš na môj posledný čin, kým
si ňou sám nepretnem hrdlo a neukončím hru ako porazený.
Stále dýcham, lebo som nebol na
ťahu ja. Keby všetko záviselo od mňa, z tohto príbehu by bola tragédia,
ale osud zasiahol a postavil mi do cesty teba. Nechápem, prečo si sa na
mňa vtedy pozrela, nechápem, prečo si sa so mnou rozprávala. Veď som nula, nič,
takmer už len duch bez živej schránky! No, ty si verila, že raz nájdem niečo,
čo ma bude baviť a napĺňať, že raz nájdem zmysel môjho života. Nevedel som
ako, no bol som ako blázon či jaskynný muž, čo po prvýkrát uvidel oheň -
magický oheň, ktorý dáva nádej na lepšiu budúcnosť.
Už to nebolo o tom, či byť
alebo nebyť... Za jednoduchou vetou sa skrývalo viac. Aký byť, a aký
nebyť? Kedy, kde a prečo byť? Rozhodol som sa zmeniť, spoznať sám seba,
byť aký chcem byť a žiť ako chcem žiť. Jednoducho sa to píše, no ťažko
realizuje. Svet sa mi zdá príliš veľký a temný. Pre mňa bol vždy neznámy.
Neviem ako žiť. Dá sa to vôbec naučiť? Snáď som prepásol dôležitú lekciu
u Boha ešte pred mojím narodením.
Minulosť ma bolí, ťahá
k zemi. Neviem zabudnúť, lebo každá nová sekunda bolí a trhá mi srdce
rovnako ako všetky predchádzajúce. V tomto tŕnistom údolí som sám, nahý
a zraniteľný. Nechcem takto žiť! Dnes som išiel cez starý most,
v jeho strede som zastavil a znovu premýšľal nad tou istou otázkou:
skočím - neskočím? Potom mi ušiel autobus a prišiel ten, v ktorom si
bola ty.
Viem, že nemám silu skočiť. Som
slabý. No stretnutie s tebou nebola náhoda, to bol osud. Ten, ktorý sa
rozhodol z takého tupca ako som ja urobiť hrdinu. Pre ten jediný hrdinský
čin, keď som neskočil, keď som sa nevzdal môjho života. Neviem kedy ma smrť
dostihne. Možno zajtra. Keď sa cítim veľmi sám, tak premýšľam nad takýmito
vecami. Viem, že ty ma pochopíš, lebo tebe by som nikdy nepovedal posledné
zbohom a nenapísal ti list na rozlúčku. V tebe vidím zmysel môjho
života.
„Byť či nebyť?“ opýta sa ma sama
smrť, tá pani života a smrti, s hompáľajúcou kosou na pleci.
„Choď do čerta!“ znie moja
odpoveď.
Prihlásiť na odber:
Zverejniť komentáre
(
Atom
)
Žiadne komentáre :
Zverejnenie komentára