streda 25. apríla 2012
Príbeh Tacrolimusuma
Tacrolimusum – chránený, no nebezpečný tvor. Stretnúť ho vo voľnej prírode je takmer nemožné, no napriek tomu sa to stalo. Sebastián bol len chlapec, ktorý túžil a snívať o sile a kráse pradávneho tvora. Mal len sedemnásť, no odvaha mu nechýbala, keď sa vydal hlboko do hôr na miesto, ktoré vraj obýval Tacrolimus. Povedal mu o ňom starý otec, ktorý ho videl na vlastné oči. Sebastián sa zakrádal v kroví a čím bol bližšie, tým mu silnejšie búchalo srdce. Až ho uvidel.
Bol obrovský, ležal na tráve a jeho krídla zaberali celú lúku. Kožu mu pokrývali modrasté fľaky. Šedé, lesknúce telo sa pohlo. Otočil sa k nemu tvárou a Sebastián hľadel do zlatistých očí vládcu oblohy, dravca medzi dravcami.
Bol uchvátený jeho majestátnosťou. Pomaly sa k nemu približoval, nemohol odolať pozrieť sa zblízka na úchvatného tvora, i keď nebezpečného. Tacro bol pokojný. Chlapca pozoroval nehybne ležiac. Až keď bol sotva tri metre od neho, Tacro sa zdvihol na nohy, krídla si zložil k telu a vydal zo seba škrekľavý zvuk. Sebastián uskočil a v poslednej chvíli si zapchal uši, lebo by ohluchol. Tvor sa na chlapca pozrel z výšky. Jeho oči nemali útočný pohľad, práve v ich zorniciach zbadal Sebastián svoj vlastný odraz. Ticho stáli oproti sebe. Chlapec sa uklonil pred tak mocným tvorom. Tacro mu na oplátku tiež pokynul hlavou a dovolil mu priblížiť sa. Unesený Sebastián sa dotkol jeho hladkej kože na krku. Tvor mu obrátil svoj bok a sklonil, chlapec neváhal. Vysadol na jeho chrbát.
Tacro sa odrazil mohutnými nohami a vyletel do výšin. Sebastiánom trhlo, a tak sa pevnejšie chytil jeho krku. Pozrel sa dole a uvedomil si, že letia. Hory, lesy, rieky, polia, všetko je z výšky iné. Je to ako môcť uchopiť jedným pohľadom všetku tú krásu naokolo. Pozorovať lesknúcu sa vodu oceánu, môcť za okamih preletieť ohromné vzdialenosti. Mať celý svet na dlani. Ich tieň sa plazil po pláňach ako neviditeľný had, ktorý striehne na korisť. Vzduch bol studený a ostrý, bičoval chlapca do tváre. Tá neuveriteľná sila, ktorá ich poháňala vpred, bol to tvor na ktorom sedel. Cítil jeho teplé vnútro, búšiace srdce a svaly, ktoré neustále pracovali. Mával krídlami, plachtil v povetrí a pretínal oblohu.
Po dvoch hodinách letu Tacro stále neklesal k zemi. Sebastián si už dosť vychutnal všetku nádheru letu a svojmu stuhnutému telu chcel dopriať odpočinok. Kŕčovito sa zvieral krku tvora. Oslovil ho, no vietor odvial jeho slová. Zakričal z plných pľúc, že už chce vysadnúť, ale tvor ho buď nepočul, alebo ignoroval. Sebastián sa však nevzdával, kričal, búchal päsťami do jeho krku. Až strácal hlas a ruky mal celé zakrvavené, no s Tacrom to ani nepohlo. Ďalej letel, akoby tento let nikdy nemal skončiť.
Leteli snáď celé dva dni. Sebastián sa už pomaly lúčil zo životom. Bol príliš zoslabnutý a dehydrovaný. Hrozilo, že spadne, alebo uschne, no smrť si ho určite nájde. V beznádeji pocítil ako sa Tacro potácal vo vetre, tiež bol zoslabnutý, nakláňal sa k zemi. Klesali prudko, no pristáli jemne a ladne, ako to len dokáže obrovský Tacrolimus. Na smrť vyčerpaný Sebastián sa zošuchol na zem. Spravil krok, no kolená sa mu podlomili a klesol na trávu. Oprel sa rukami, no nakoniec sa celý zvalil. Ležal tam obrátený tvárou k Tacrovi.
Tacro nehybne ležal na tráve, mal neprirodzenú šedú farbu a nedýchal. Aj mňa čaká taký osud? opýtal sa sám seba Sebastián. Nechcel to, nedopustí to. Obzrel sa. Len kúsok pred ním bolo jazierko. Plazil sa k nemu, neochvejne a bez prestávky, s odhodlaní prežiť. Napil sa z priezračnej vody a s čoraz väčšími dúškami rástla aj jeho nádej. Poobzeral sa, kde to vlastne je. Kopce lemované lesmi a jazierko. Na priezračne modrej oblohe zbadal niečo neuveriteľné. Skupina Tacrolimusumov poletovala nad kopcami. Je takmer nemožné stretnúť jedného, no v takomto počte... Zatajil dych.
Ocitol sa v ich utajenom domove. Úbohý Tacro, ktorý ho sem priviedol, musel celý život stráviť opustený a ranený. Jeho posledné želanie bolo vrátiť sa k rodine. Bol šľachetný, v dobrom chlapcovi, vo svojich posledných dňoch života, ukázal nádheru letu a ukrytý raj mocných Tacrolimusumov. Sebastián zrazu začul divoký škrekot. To sa ozývala rodina mŕtveho Tacra, plakala nad jeho smrťou a žiadala odplatu. Okrídlené tvory pristáli na čistinke vedľa tela. Zaujali útočnú pozíciu a škriekali na Sebastiána. Určite si mysleli, že on ho zabil.
Sebastián sa postavil tvárou oproti rozzúreným Tacrom. To bude trvať ešte dlho, kým všetko vysvetlím, pomyslel si. Odhodlaný čeliť ich hnevu, pozrel sa im do očí. Hlboko sa uklonil, najlepšie ako vedel, pred ušľachtilými tvormi rodu Tacrolimusum.
Žiadne komentáre :
Zverejnenie komentára