streda 2. mája 2012
Moja príhoda so snom
Súmrak bol už za oblakmi. Tma sa tiahla, ako ťaživý kúdol hmly. Oblapila všetky veci, kúty aj stropy. Nič viac nie je v bezpečí. Strach zalieza až pod nechty. Pomaly a potichu kráčam k svojej izbe. Nech nevyplaším ani blchu, nech príšery ma nechajú na pokoji. Každé malé štuchnutie či buchnutie spôsobí mi hrôzu v očiach. Telo sa mi prudko vystrie ako natiahnutá pružina. Tiene sa plazia cez prah. Naťahujú sa k mojím nohám. Prudko stlačím vypínač a na okamih odradím všetky bludy, ktoré sa schovali za skrine. Svetlo dodá duši pokoj. Unavená si ľahnem. Zababuším do periny. Pod viečkami nevidno žiadne potvory. Lampu zhasnem poslepiačky a ponáram sa do sna.
Som doma. Klipkajú mi oči. Matne si spomínam, že už je čas ísť spať. Zajtra musím skoro vstávať. Uložím sa do postele. V tomto okamihu netrápia ma tiene. Svet má hmlisté obrysy. Nič nepúta moju pozornosť. Snívam vo sne bez rozmýšľania. Netreba tu klásť otázky. Som hlboko a ešte hlbšie v svojej vlastnej mysli.
Dlhé nechty driapkajú. Škrípanie mi trhá uši. Hrôza preniká až cez kožu. Zaplavuje každý pór a bunku. Striga zlá a neústupná, hladí na mňa. Smeje sa mi do tváre. Mučí ma jej krivá tvár. Srdce uteká. Je to len sen, pomyslím si. Musím sa zobudiť. Snažím sa otvoriť oči, metám sa v posteli, no temná sila drží ma vo svojom objatí. Chytá ma paniky. Prudko kopem nohami, udieram sa do postele, snažím sa spadnúť na zem. Už padám. Perina sa so mnou šúcha k zemi.
Niečo nie je v poriadku. Znovu spím v posteli. Teraz sa už naozaj musím zobudiť. Silno ako pri rozbehu odrazím svoju myseľ. Vraciam sa na začiatok príbehu. Konečne už v svojej posteli otváram oči. Zhlboka sa nadýchnem. Plávala som až príliš hlboko. Slnko už dávno vyšlo a po tieňoch sa zľahla zem.
Toto bol môj príbeh o tom, ako som sa bála, že sa už nikdy nezobudím.
Žiadne komentáre :
Zverejnenie komentára