štvrtok 24. mája 2012
Hlasy
Myseľ bola čistá a pokojná ako vodná hladina. V hlave som mala
prázdno. Moje telo bolo sústredené na jediný striedavý pohyb a rýchlosť.
Bola som vo svojom živle. Beh bol môj život už od útleho detstva, no napriek
tomu moja snaha nebola dostatočná. Bola som rýchla, ale nie dosť. Predo mnou
poskakovali chrbty bežcov. Vtedy sa objavil v mojej hlave hlas.
„Bežíš?“ opýtal sa ma.
„Áno,“ odpovedala som mu myšlienkami.
„Kam bežíš?“
„Do cieľa,“ povedala som podráždene. Tento hlas ma naozaj otravoval.
„Prečo bežíš? Čoho sa tak veľmi bojíš, že musíš utekať?“
„Nepýtaj sa ma!“ kričala som. Jeho otázky ma rozptyľovali od behu.
„Mne to môžeš povedať. Dobre ťa poznám. Viem, že ťa niečo trápi. Prečo
bežíš?“
Zamyslela som sa. Správna odpoveď sa ťažko hľadala. Pre víťazstvo, pre
šport alebo pre zábavu. Nie, to neboli moje dôvody.
„Bežím pre ľudí, aby som im dodala silu vyhrávať. Ukázala im, že sa
nemusia báť.“
„Správne.“ Súhlasil so mnou, a ja som si myslela, že to skončilo
a viac ho nebudem počuť, ale všetko sa len zhoršovalo. O chvíľu sa
ozval druhý hlas.
„Kde je tvoj domov? Zabudla si?“
„Bež rýchlo, bež rýchlejšie!“ prekrikoval cez neho prvý hlas.
„Kam
ťa srdce ťahá? Neutekaj pred minulosťou.“
„Bola
si dlho preč, dlho si utekal zlým smerom. Vráť sa domou,“ pridal sa do
rozhovoru nový hlas.
„Pridaj!“
Z jedného hlasu už boli tisíce. Neustále cez seba kričali a nedali sa
zastaviť či utíšiť. „Do toho! Nezastavuj!“
V tom zmätku som poslúchla hlasy. Nič iné som nemohla robiť, len
bežať. Napla som všetky svaly, vrhla som sa hlavou proti strachu, ktorý ma už
pár rokov prenasledoval. Telo preťalo cieľovú pásku. Ale hlasy neutíchli.
Preteky skončili, odovzdávali medaile, ale ja som sa dlho nezdržala.
Potrebovala som utíšiť otravné hlasy, chcela som odísť z tohto miesta a to
okamžite. Nasadla som do auta, potom do lietadla a na taxík. Nezastavovala
som sa.
Konečne som uvidela známe lúky a polia. Hľadela som na svoj rodný
kraj. Prechádzala som pomedzi domčeky, až som zastala pred jediným, ktorý som
kedysi volala domovom. Kráčala som po chodníčku, na mieste, kde som spravila
prvé kroky a neskôr sa znovu naučila chodiť. Boli to spomienky
k tomuto miestu, čo ma hriali pri srdci. Hlasy ma nestále nabádali aby som
pokračovala, no boli len šum listov v pozadí.
Stála som a pozerala sa na vchodová dvere, keď sa otvorili.
Z domu vyšla moja mama. Hlasy zmizli, akoby sa zastavil čas, obe sme na
seba hľadeli. Stačil jeden pohľad a všetko pochopila. Mala som na sebe
tričko a krátke nohavice, v ktorých som behala a medailu na
krku. No, ja som sa cítila opäť ako malá. Zakopla som a krivkajúc na umelú nohu
som sa rozbehla k mame. Objala som ju. Vrátila som sa domov.
Prihlásiť na odber:
Zverejniť komentáre
(
Atom
)
Žiadne komentáre :
Zverejnenie komentára