štvrtok 10. mája 2012
Let bez padáku
Život je ako let bez padáku – raz aj tak spadnete.
„Aké sú moje šance?“ opýtal sa.
„Počasie je priaznivé, fúka silný spodný vietor. Pravdepodobnosť úspechu
je vysoká,“ automaticky mu odpovedal jeho najlepší priateľ Tom.
„Neblázni! To nemôžeš dokázať!“ bezradne krútila hlavou plavovlasá
dievčina.
Matt sa nahol cez útes a sledoval nekonečné pláne hlboko pod ním.
„Tak potom, zbohom,“ a spravil krok do prázdna.
„Nieee!“ Zúfalo sa za ním načiahla rukou, ale už bolo neskoro.
Padal do šera na dne, padal až príliš rýchlo. Pevnejšie zovrel svoj
stroj a drevené krídla sa roztvorili. Vznášal sa vo vzduchu. Dokázal to.
„Letí! On letí!“ kričal Tom a ukazoval prstom na vtáčí obrys na
oblohe.
„To nie je možné?! Rýchlo, poďme dole.“ Bežali po úbočí hory do
otvoreného sveta. Hľadeli na obzor, kde sa vznášal najmocnejší tvor na zemi -
človek, čo si podrobil aj oblohu.
Z výšky je všetko iné, také veľkolepé nekonečné a stále. Svet
mal ako na dlani a i tak obdivoval jeho silu a neochvejnosť voči
nepriazni. Pozemské problémy boli už len malicherné spomienky na minulosť.
Našiel pokoj pre jeho utrápenú dušu.
Let nikdy netrvá večne. Po ňom nasleduje pristátie, a to je vždy tvrdé.
Stroj sa začal otriasať. Matt s ním balansoval tesne nad zemou. Vedel, že
sa blíži koniec. Zavrel oči
a modlil sa za svoj život, no smrť neprichádzala. Nohami sa obtrel
o steblo trávi. Pustil sa. Drevená konštrukcia sa s rachotom zrútila
a on jej len o vlások unikol.
Pomaly sa zozbieral zo zeme a oprašoval si oblečenie. Bol celý, čo
sa o jeho vynáleze nedalo povedať. Po lúke k nemu bežali dve osoby.
„Dobrá práca,“ pochválil ho usmiaty Tom a hneď si išiel obzrieť
vrak.
Nahnevaná Amanda naňho hneď vybehla: „Mohol si sa zabiť,“
a vylepila mu facku.
Matt si pošúchal boľavé líce, no na tvári mu pohrával radostný úškrn.
„Ty si sa o mňa bála.“
„Si hlupák! Prečo by som sa mala zaujímať o takého blázna?!“
Prekrížila si ruky a nafučaná sa k nemu otočila chrbtom.
„Tak predsa ti na mne záleží. Bol som slepý,“ povedal a chytil Amandu
okolo pliec. Tá sa k nemu otočila. V jej očiach nebol viac hnev.
„Ľúbim ťa viac ako všetko na svete.“ Nežne ju pobozkal.
„Bude nám stačiť iba láska? Kde budeme bývať?“ Z jej hlasu zneli
pochybnosti.
„Neverila si tomu, že budem lietať. A letel som. Tam,“ odvrátil
hlavu k oblohe, „z výšky ďaleko za kopcami som videl krásnu pláň, na
ktorej nám postavím dom. Bude to ťažká práca, ale spolu to zvládneme.“
Amanda prikývla. Musí mu viac dôverovať a začať veriť v svoje
sny. „Ako sa tam dostaneme?“
„Poletíme,“ usmial sa.
Prihlásiť na odber:
Zverejniť komentáre
(
Atom
)
Žiadne komentáre :
Zverejnenie komentára